par slov

„Keď som tak mimo veľkého mesta, u mojej mamy na Orave, uvedomím si, ako málo vecí stačí k tomu, aby človek plnohodnotne prežil,“

hovorila mi nedávno kolegyňa pri jednom z rozhovorov o letných dovolenkách a viem, že nič nové, preborné a nezvyčajné nespomenula, ibaže.. to je práve vec, na ktorú tak ľahko a rýchlo v súčasnosti zabúdame.

Sama sa koľkokrát sťažujem, že mám málo peňazí. Pri prechádzke medzi regálmi v obchodoch snívam o tom, aké by bolo skvelé kúpiť si to a ono, a teraz vôbec nemyslím na nábytok, elektroniku či oblečenie. Len také potraviny. Predstavujem si pohodlný nákup balu palaciniek, najdrahšieho džemu a najdrahšej polevy s aspoň piatimi príchuťami, nejakej tej smotanovej veľkej reklamovanej zmrzliny, niekoľkých extra výborných šľahačiek a kakaa, ideálne toho za najvyššiu cenu, nech skúsim, čo to dá. Takýto nákup by ma vyšiel pekne draho, odhliadnuc od faktu, že nejde vôbec o podstatné jedlo, skôr len o takú maškrtu z letargie a z túžby zasýtiť svoje chuťové poháriky.

Zasnívala som sa. Ja som totiž typický príklad takéhoto zbytočne prehnaného konzumenta.

Pomerne dávno u mojej babky na dedine, na mieste, kde bol obchod otvorený trikrát do týždňa, pričom bolo potrebné dva dni vopred nahlásiť množstvo odoberaného tovaru, som svoje chuťové poháriky dokázala zasýtiť za oveľa nižší peniaz a dokonca z prevažne domácich surovín. A to poriadne! Raňajky boli jedným z hlavných chodov dňa – bohatý výber z minimálne troch jedál (praženica, klobása, párky, hrianky, pražená cibuľa, sladká či slaná máčanka, chlieb s maslom a zeleninou…) pripomínal moju predstavu švédskych stolov na slovenský spôsob. Cez deň sa kde-tu čosi „prechvacilo“, zvyčajne čerešňové, tvarohové alebo makové koláče, slané pagáče alebo iné pochutiny pripravené tak popredu na viac dní. Vrcholom dňa bol obed podávaný okolo piatej popoludní, v čase, keď sa všetci vrátili z práce a mohli si spokojne zasadnúť k stolu. Mäso sa varilo raz do týždňa, prirodzene v nedeľu, a hoci šlo o jedlá spoľahlivo bezmäsité, ani raz medzi nimi nekraľovali vyprážaná cuketa a vyprážaný karfiol, pretože tieto delikatesy nemám nielen ja rada, ale od srdca ich neznášal aj môj dedko. Varili sa slíže, halušky, pirohy, parili buchty, piekli lokše, placky… dnes si už ani sama neviem spomenúť, aké rôznorodé lakoty to prišli na stôl, len viem, že boli skvelé a bolo ich veľa. Ak by som prerátala pomer kúpeného a domáceho, bol by to riadny nepomer. Áno, viem, dnes nemáme záhrady, ani nezbierame domáce vajíčka, ani nám kačice nebehajú pod oknom… ale potrebujeme naozaj všetky tie geniálne veci, čo nakladáme denno-denne do košíka?

Dnes si vymýšľame diéty každého druhu alebo si len tak vyhadzujeme od dobroty z kopýtka, s nadšením kombinujeme novinky z regálov hypermarketov, pretekáme sa v objavení rýchlejšie pripraviteľného polotovaru, skúšame predražené reklamované jogurty, chipsy, sladkosti, nanuky atď. atď.

„Aspoň dočasne ma to potom ešte chvíľu drží. Snažím sa žiť podobne ako ľudia tam. Je to v Bratislave ťažké, lebo lákadlá sú na každom rohu, ale má to svoje čaro,“

uzavreli sme debatu o slovenských dovolenkách. Možno by nebolo na škodu veci naozaj raz za čas prejsť na tento spôsob života i varenia (hoci iba tak prázdninovo)… alebo začať organizovať takéto čisto slovenské dovolenky. Možno niečo podobné už aj existuje. Neviem, ale myslím si, že cudzinci uponáhľaní ešte viac ako my prostredím, v ktorom žijú, by zmenu takéhoto charakteru i za aký taký poplatok privítali… a slovenskému cestovnému ruchu by organizovanie dovoleniek na náš tradičný spôsob nemohlo uškodiť, predovšetkým nie v lokalitách, kde by ľudia – pripravujúci tieto originálne a chutné špeciality – mohli mať konečne zaujímavú a aj relatívne dobre zaplatenú prácu…