par slov

Mohlo by sa nesprávne zdať, že človek sa pri čítaní ženských časopisov intelektuálne nevzdeláva, že mu to nerozširuje obzor jeho politického, hospodárskeho a ekonomického myslenia, že sú to len také „žvásty“, na míle vzdialené od rozvoja ducha. Veru, opak je pravdou!

Mala som teraz nejako viac času. Alebo skôr, nemohla som v noci spať, a tak som listovala v starších výtlačkoch mojich ženských žurnalistických skvostov a jeden nový kus som si i prikúpila.

Na blogu som sa niekoľkokrát okrajovo pýtala, odkiaľ má istý okruh ľudí také nadpriemerné príjmy, kde niektorí jednotlivci berú peniaze na luxusné vily, autá, jachty, na dovolenky v prostredí, ktoré by som ťažko hľadala na mape, na bežné nákupy v Miláne, New Yorku, jednoducho, na taký bežný život na vysokej nohe. A zrazu to viem! A to, vďaka ženským časopisom!

Tie články v Eve, Emme, La femme atď. sú prirodzene prvoplánovo o niečom inom – sú to tipy na dovolenky vo (vraj) vychytených destináciách, rozhovory s (vraj) celebritami, reportáže z miest, kam by chceli mnohé dámy (vraj) nahliadnuť, nápady, ako si (vraj) zaručene vylepšiť na leto telo a (vraj) na 100% zbaliť toho (vraj) pravého chlapa. Možno pod vplyvom nočného myslenia, ktoré sa postupne dostávalo do hladiny alfa, som si pri čítaní veľmi jasne uvedomila, že na Slovensku máme celý rad anonymných finančných žralokov, vplyvných mužov venujúcich sa nemedializovaným činnostiam, veľa žien, ktoré si svoje peniaze „tvrdo“ odmakajú i ozrutné množstvo majiteľov, vlastníkov, spoluvlastníkov či minimálne šéfov slovenských pobočiek čohokoľvek. A to sú tí, oní, čo nám peniažky zo štátnej kasy papajú.

Len stále nerozumiem, prečo ich voláme smotánka, prečo im venujeme toľko priestoru a času nielen v týchto, ale i v denných periodikách, prečo sa radšej nepozrieme na pôvod peňazí, ktoré vlastnia, prečo sa nezamyslíme nad tým, odkiaľ na to všetko vzali, nakradli, kde sa im to zrodilo pod rukami? Toto nie je zo závisti, toto je z hnevu, pretože si stále myslím, že práca mnohých remeselníkov a robotníkov prináša pre spoločnosť oveľa viac osohu ako príživníctvo mnohých „vážených“ tvárí, ktoré sa – cez šmelinárčenie za socializmu, pokrytectvo po revolúcii, klamstvá, podvody, predaje slovenského cudzincom, schopnosť spojiť sa aj s čertom pre vlastný zisk alebo len vďaka vplyvným rodičom – dostali k balíkom s neuveriteľnými ciframi a teraz od rozkoše a z pocitu vlastnej dôležitosti nedovidia ďalej ako… na vlastné zrkadlo.

Takisto vďaka ženským časopisom viem (a tento raz práve vďaka Tamare Heribanovej, ktorá vo svojom článku aj pre menej chápavé čitateľky niekoľkokrát jasne zdôraznila, že toto nie je návod na lepší život, ale skôr varovanie), prečo máme toľké reality show, toľké nepozerateľné projekty, toľké mrazivo zlé relácie hľadajúce tváre, telá a čojaviemčo pre (vraj) senzácie chtivých divákov. Lebo tu máme veľa luxusných spoločníčok, veľa dievčat a žien, ktorým za ich dvojhodinové denné službičky vplyvným (vraj veľmi vplyvným) pánom už nestačia peniaze, ale túžia po mieste na titulke časopisu, po vlastnej televíznej relácii alebo aspoň po druhoradej úlohe v ktoromkoľvek slovenskom seriáli. A tak sa tí páni, keďže sú vplyvní, musia veľmi snažiť. Musia oslovovať, jednať a spoluprodukovať televízne braky, míňať peniaze z nabalených účtov do odpadu, aby svoje slovo muža dodržali, aby svoju hviezdu dostali tam, kam podľa nich patrí, aby umožnili svojim malým i veľkým kur…tizánam splniť si sny.

Pripomína mi to hnoj. Taký pravý dedinský, v ktorom je nahádzané jedno cez druhé, niečo zapáchajúce viac, niečo menej, všetko však hnilé a nepotrebné… aha, ospravedlňujem sa, tomu dedinskému hnoju, lebo ten aspoň slúži na zúrodnenie pôdy, kým ten druhý… škoda slov!