par slov

Rozhodla som sa nesledovať médiá, myslím tým nesledovať ich zámerne, cielene, nákupom novín, prezeraním spravodajských internetových stránok či pozeraním televízie. Kdesi (vedela by som aj bližšie špecifikovať kde, ale pre istotu nechcem zverejňovať žiadne mená) som čítala, ako nami médiá manipulujú, ako nám podsúvajú informácie, ktoré máme podľa nich vedieť a ako nám taja tie, ktoré vedieť nemáme.

Spočiatku sa mi to zdalo pritiahnuté za vlasy. Predsa len, v tom množstve informácií, ktoré sa denne môžeme dozvedieť, nám snáď len tak nemôže niečo, o čo sa zaujímame, ujsť. Lenže… o čo sa my vlastne zaujímame? Zvyčajne hľadáme informácie o veciach, o ktorých sme sa pred tým niekde dopočuli alebo dočítali. S veľkou pravdepodobnosťou hľadáme hlavne nové správy z domova a zo sveta bez toho, aby sme presne vedeli, čo konkrétne chceme počuť. Čiže ak nám ktosi v troch spravodajských reláciách za sebou tvrdí, že tá a tá udalosť je kľúčovou záležitosťou dnešného dňa, a na druhý deň ju rozpitvanú do najmenších podrobností nájdeme aj na stránkach novín, nezostáva nám iné, ako ju za dôležitú naozaj považovať. Čo však s informáciami, ktoré sa cez akýsi pomyselný filter médií nedostanú? Áno, máme dve možnosti (a tí, ktorí riadia médiá, to vedia): buď uveríme, že sa naozaj nič, o čom by sme nevedeli, nestalo, alebo môžeme pátrať kade tade v nádeji, že narazíme na čosi nové, nezverejnené, prelomové. Ale kto už v dnešnej dobe pri všetkých svojich povinnostiach pátra a skúma? Komu v konečnom dôsledku nie sú ukradnuté veci, čo sa ho priamo v tejto chvíli netýkajú?

A tak som teda povedala médiám stop. Aspoň načas. Aspoň ako pokus. Čuduj sa svete, i tak viem, že Václav Havel zomrel, a viem aj zopár ďalších vecí, po ktorých som skutočne nepátrala. Nie som však nijakým spôsobom ovplyvnená tým, čo sa o týchto udalostiach hovorí a píše. A je mi tak ľahšie. Vytváram si vlastný názor a zrazu aj myslím. MYSLÍM. Zapájam vlastné mozgové závity a uvažujem, prečo sa práve táto informácia ku mne dostala, ako súvisí so zvyškom toho, čo viem, ako tam zapadá a čo pre mňa znamená. Je to možno zodpovednejšie ako sa odvolávať na publikovaný názor niekoho iného, ale zároveň aj oslobodzujúcejšie, lebo sa nemusím nikomu prispôsobovať. Koniec-koncov, nie som žurnalista ani politológ, iba laik, a tak si tento luxus vlastného názoru môžem dovoliť.

Ak budete najbližšie sledovať spravodajstvo a ak si všimnete, že je v tých správach akosi priveľa jednej a tej istej veci (napríklad štrajkujúcich lekárov), skúste sa zamyslieť, či za tým všetkým nie je iná informácia, ktorá potrebuje byť zakrytá, a skúste sa zamyslieť aj nad tým, nakoľko je váš názor naozaj váš a nakoľko ste si ho stotožnili s verejným názorom či mienkou davu.

A možno sa mýlim. Ale ktovie…