Stála na zastávke. Jemne sa dotkla svojich pier a skúmala odraz siluety štíhleho tela v skle. Páči sa sama sebe? Páči sa iným? Áno, snáď. Muž, čo prešiel vôkol, si ju všimol. Zastavil sa pohľadom na jej nohách bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Potriasla hrivou načesaných vlasov a stála ďalej.
Zo sveta, v ktorom žila, jej zostalo už len toto. Zostal jej výzor, vonkajšia šupka, nanesená farba na lícach, škatuľka z oblečenia, ktorému prikladala vážnosť. Ako kedysi nenávidela ženy, čo si zakladali na výzore, čo investovali peniaze do šiat, čo sa pred odchodom z domu skontrolovali päťkrát v zrkadle! A dnes to robila sama. Oveľa dôkladnejšie a oveľa pozornejšie ako iné. Hlúpy paradox!
Aj v autobuse si ju všimli. Zopár mužských pohľadov ocenilo jej neúprosnú snahu vyzerať dobre. Mala štyridsať, ale ten vek na jej tvári nebolo vidno. Stratil sa v časopriestore, medzi stým a dve stým sklamaním zo života. Písavala básne, do ktorých vkladala lásku, pretože iba tej verila. Chodievala do domova s deťmi starať sa o ne, lebo bola presvedčená, že tak nájde zmysel života. Chcela mať rodinu. Chcela dávať nádej všetkým, ktorí žili vôkol nej, túžila mať zamestnanie, čo by nebolo len čiarkou v zázname pre sociálnu poisťovňu, ale činnosťou, ktorú iní potrebujú. Ach, koľká naivita! Koľká bolesť! Prešla si rukou po vlasoch. Potrebovala si odhrnúť prameň z čela. Aj na to malé gesto zareagoval pán, ktorý sedel vedľa. Usmial sa na ňu. Páčila sa mu? Ktovie…
Chcela sa páčiť iba jednému. Vtedy, dávno. Dnes už nie! Dnes sa chcela páčiť všetkým. Kedysi riskla svoj osud v teplákoch a tričku. Pobehovala po byte s metličkou v ruke a spievala si spolu s rádiom, spokojná a šťastná. Myslela si, tak ako väčšina žien, že vyčistené poličky, poliate kvety a pripravené jedlo zaistia jej pohodlný život. Domnievala sa, že ak vloží do vzťahu všetku lásku, oplatí sa jej to pokojom a radosťou, po ktorých tak túžila. S naivitou a pokorou skladala tašky s nákupom dôsledne vedľa seba, vybaľovala jogurty najrôznejších chutí, snívala o raňajkách v jednej posteli s ním. A akosi nikdy, aj keď žili vedľa seba, tie raňajky podľa jej predstáv nenastali. Nič, čo mala vo svojich predstavách, sa nestalo. Všetko bolo čiernobielejšie, všetko bolo smutnejšie, všetko malo inú podobu, ako si vysnívala. Len to oblečenie, to oblečenie, tie šminky, ten mejkap, tá farba vlasov ju nesklamali! Každá iná túžba jej podložila nohy, každý sen ju roztrhal na franforce, obrazne povedané, iba v duši.
Z autobusu vystúpila so vztýčenou hlavou. Pred niekoľkými rokmi si ani nevedela predstaviť, ako by tak rovno mohla kráčať. Zdalo sa jej to namyslené, choré? Mať vysoké podpätky, nebáť sa húpavých pohybov, čo videla iba na prehliadkových mólach – nemysliteľné. Dnes to bola jej jediná realita. Jediné potešenie, jediný dôvod na slabý úsmev.
Keď našla svojho manžela v posteli s inou. Keď kvôli tomu preplakala niekoľko nocí, niekoľko dní, niekoľko týždňov či mesiacov. Keď bojovala s ním, s jeho predstavou o nej samej i sama so sebou, strácala postupne všetko, čo mala. Ideály, sny, presvedčenia. Unavenú a zničenú ju vyhodili z práce. Dali jej najavo, že majú miesto pre životaschopnejšie, silnejšie ženy. So sklonenou hlavou odišla.
Otvorila si svoj notebook, pustila sa do práce, bez ktorej by väčšina ľudstva prežila, vlastne, bez ktorej by prežil asi každý. Odpila si z veľkého plastového pohára kávu, jazykom prebehla po natretých perách. Pôsobila spokojne a vyrovnane. Tak, ako to od nej väčšina čakala. Čo na tom, že vo vnútri krvácala z každej rany, ktorú jej život kedy zasadil? Čo na tom, že jej vizáž bola v úplnom kontraste s jej vnútrom? Koho to zaujíma… Odpila si z kávy a nahliadla do zoznamu telefónnych čísel, ktoré musí dnes obvolať.
Ozval sa mobil. Sms: „Rád by som sa s tebou stretol. Chýbaš mi.“ Jej bývalý manžel, písaval jej pravidelne. Ozýval sa v nádeji, že zlomí škrupinu, ktorú si tak starostlivo vybudovala, do ktorej investovala všetok svoj smútok a slzy. Och, nikdy viac! Nikdy viac do svojho vnútra nikoho nepustí. „Uvidíme, ozvem sa,“ odpísala bez rozmýšľania a mysľou zablúdila k šatám, ktoré jej naskočili ako reklama na nete. Pekné, fialové…
„Ako jej je dobre,“ pošepla kolegyňa inej kolegyni pri stole o dva telefóny ďalej, „ten jej pokoj, tú vyrovnanosť, ten záujem o zbytočnosti by som brala.“ Aneta sa na obe usmiala. Toto je to, čo má. Falošnú ilúziu, ktorá dáva iným nádej, že existuje šanca byť šťastný. Podvolila sa želaniu väčšiny, pravidlám sveta. Veď aj tak nikto pod povrchom nepátra, i tak nikoho to, čo je vo vnútri, nezaujíma. Tie fialové šaty sú za dobrú cenu, ešte k nim tak zohnať topánky…
Páčila sa mi Tvoja poviedka ....plynul... ...
Celá debata | RSS tejto debaty