par slov

A tak sme sa teda i my vybrali na nákupy do neďalekého Rakúska. Vlastne, chceli sme si kúpiť iba čokoládu, v špeciálnej predajni (s ochutnávkou) priamo z výroby.

Keďže táto predajňa je od Bratislavy čo by kameňom dohodil, cesta netrvala dlho a my sme na mieste boli skôr ako na Zlatých pieskoch. Kittsee je pekné mestečko, malé, útulné a čisté. Všetko nasvedčovalo tomu, že nakúpime dobre. „Hovoria tam dokonca po slovensky,“ povedala mi kamarátka a uverila som jej veľmi rýchlo, pretože už nápisy popri ceste, navigujúce zákazníkov k továrni, boli čitateľné v oboch jazykoch.

Príjemnú pohodu pri výbere s ochutnávkou (chutnali sme statočne a veľmi detailne, skoro z každej škatule) však zrazu narušila hádka. Pokladníčka vykrikovala ľubozvučnou slovenčinou po zákazníkovi: „To čo si dovoľujete? To čo si myslíte, kde ste?“

A zákazník, typický slovenský frajer, reval dvakrát tak hlasno ako ona: „Čo tu do mňa skáčete? To čo si predstavujete? Vám hovorí niečo veta – náš zákazník, náš pán?“

„No prepáčte,“ skočila mu pokladníčka do reči, „jasné, že hovorí, ale to závisí od toho, aký ten zákazník je. Ak sa správa ako vy…“

V tom sa do situácie obula roztrpčená manželka/priateľka nakupujúceho zúrivca. Odvrkla mu v obľúbenom slovenskom duchu: „Zaplať to a poďme do p..e!“

Predavačka zjavne pre vlastný zápal v hľadaní ako tak slušných synoným pre pikantnejšie nadávky nepočula predchádzajúce slová a utkvelo jej v ušiach iba to posledné: „Aká som ti ja p..a? To čo si dovoľuješ, ty chudera?“

Nuž, zvrtlo sa to tak rýchlo, že mi želatínové zajace obalené v čokoláde uviazli v krku a záver tejto debaty som prepočula pre vlastný kašeľ. Isté však je, že nakupujúci sa pobrali preč veľmi skoro a pani spoza pokladne celú situáciu v hneve komentovala až do nášho odchodu.

Bola to rakúska predajňa, aj s rakúskymi zákazníkmi. Je síce pravda, že Slovákov tam v tej chvíli bolo viac ako Rakúšanov, no predsa len, boli tam. Ako si celú situáciu vysvetlili oni? Alebo si už na nás zvykli?
Skutočne neviem, kto celý spor vyvolal – či zákazník, ktorý vraj na povel predavačky nepoložil košík tam, kam mal, alebo pokladníčka, ktorá na neho pre onen košík vybehla. Isté je len to, že sme sa zase ukázali. V tom našom najobľúbenejšom a najjasnejšom svetle. V tom jedinom, ktoré nám ide: hnevom, agresiou, urážkami a vulgarizmami.

Hanbila som sa. Hanbila a sklonila hlavu. To sa naozaj, naozaj nechceme zmeniť?