Pamätám si na dobu búrlivého návratu (takmer až sexsymbolu) Ivana Lexu z Afriky. Z bacuľatého oblekového guľka sa stal vyšportovaný džínsový frajer. Veru, chcela by som vedieť, čo je s ním dnes. Koľko plastík podstúpil alebo akému fitnes programu sa teraz venuje… no akosi neviem nájsť stopu (na internete), ktorá by ma k informáciám o ňom priviedla. A hoci ešte stále verím mojej malej nádeji, že aspoň zopár skutočne investigatívnych reportérov na Slovensku máme, prestávam dúfať, že sa o Lexovi ešte niekedy niečo dozviem.
Ale tu nedávno ma zaujal nový zjav našej politickej scény – pán Sulík. Aj keď už až taký nový nie je, predsa len si pamätám na jeho prvý deň v parlamente. Športový imidž, za ktorý si vyslúžil búrlivú kritiku módnych parlamentných konzervatívcov a detskú skladačku s oblečením v istom bulvári, rýchlo zmenil sa oblek. Až tak rýchlo a presvedčene, že sa nedávno rozhodol ustanoviť vstup novinárov do parlamentu v podobnom zvršku. Viem, že väčšina novinárov to zvládne, len ma mrzí, že pán Sulík tak viditeľne zmenil názor. Lenže niet sa čomu čudovať. Hoci som osobne proti legalizácii marihuany, netušila som, že sa zo svojho predvolebného sľubu vyzlečie hneď po voľbách, vlastne ešte tesne pred tým, ako boli vôbec vyhlásené oficiálne výsledky…
Nuž jediné, čo je z oboch príkladov jasné, je to, že politici a predstavitelia iných vysokých štátnych funkcií skutočne vedia prezliekať „kabáty“, a niektorí aj doslovne. Kým zmena imidžu k horšiemu či lepšiemu by mi naozaj ani neprekážala, zmena ich duchovného stavu mi teda vadí jedna radosť! Podľa čoho sa mám potom pred voľbami rozhodovať? Podľa vešteckej gule? Či podľa zlatého slovenského pravidla – aj tak je to jedno, lebo každému ide iba o samého seba?
Celá debata | RSS tejto debaty