par slov

Neviem, skutočne neviem, a tak sa s touto otázkou neustále obraciam na svojich známych v nádeji, že aspoň raz sa dozviem odpoveď, ktorá mi toto akési náhle, hoci takticky nenápadne maskované zvýšenie cien potravín na Slovensku vysvetlí.

„Všetko musí zdražieť. Vždy to tak bolo a bude. To je prirodzený rast. Čo spravíme?“

„Zvýšená DPH a potom aj prázdna štátna kasa, odniekiaľ to treba naplniť.“

„Ľudia kupujú, tak sa ceny zvyšujú. Je to normálne. Máme na výber?“

„Aj ty si si to všimla? Ja za 10 eur dnes už nespravím normálny nákup pre rodinu. Tamto vhodím do koša, tamto a ešte toto treba a pri pokladni potom omdlievam. A tak sa obraciam, ako môžem, kým môžem… Asi kríza!“

Takýchto nejakých odpovedí som sa dočkala. Ale nestačia mi. Samozrejme, že mi nestačia. Pri cene chleba neverím vlastným očiam, neverím im ani pri pohľade na cukrovinky. Najlacnejšia napolitánka je dnes dvakrát taká drahá ako pred rokom, a to sa o jej kvalite nebudem ani zmieňovať. Jogurt, ktorý donedávna stál 39 centov, dnes stojí 69, ak chce človek kvalitný s kúskami tvarohu, nech si naň pripraví celé euro. Minerálna voda sa donedávna dala v akcii kúpiť pod tridsať centov, dnes je v akcii za svoju pôvodnú cenu, i to mám podozrenie, že navýšenú. Rovnako tak je to so salámou, mäsom, maslom, dokonca aj s pečivom, ktoré má možno iný tvar ako klasický rožok, ale tým svojím tvarom si na seba zarobilo o päť až desať centov viac. Porovnanie hmotnosti rožka a tvarovanej žemličky som nikde nenašla. Myslím však, že výrazný rozdiel v nich nebude.

Že hovorím o centoch a trápia ma „drobáky“? Áno, trápia a ešte ako! Keď sa totiž pozriem do svojej peňaženky, tak v nej pomaly nič iné ani nevidím. Výpočet na dni do výplaty je neúprosný. Dní je veľa, obnos na deň predstavuje doslova pár eur. Taká je realita, a to zďaleka nielen moja. Keď som svoju finančnú situáciu porovnala s ostatnými, bola som ešte šťastná, lebo mnohí sú na tom oveľa horšie. Toľkí ľudia o plate 500 eur len snívajú, toľkí (napr. na východnom Slovensku) snívajú aj o plate 300 eur. Že sa to prieči slovenskej minimálnej mzde? Prieči! A? Koho z tých, ktorých by to malo, to už len zaujíma?! A tí, ktorí konečne v júli dostali svoj aprílový plat, sú vôbec radi, že sú radi a majú na špekačky na opekačku pod lesom. Ha, ha, ha, o nejakej dovolenke pri mori, hoci aj pod stanom, už ani len nesnívajú… O výške slovenského vraj priemerného platu snáď ani nepočuli, lebo ak by počuli, buď by sa začali váľať po zemi od smiechu, alebo by sa veľmi nahnevali…

Keďže mi moji známi na otázku, prečo je všetko také drahé, neodpovedali, skúšam ešte blog. Ak sa i tak nedozviem odpoveď, ktorá by mi stačila, rozmýšľam, že napíšem kamsi na Úrad vlády. Pani premiérke? Ministrovi financií? Dostane sa môj list vôbec k nim?

Nuž, poraďte, čo robiť. Lebo robiť čosi treba! Jedno jediné, na čom sme sa všetci svorne zhodli, bolo, že kým sa tu budeme spokojne tváriť, že nám nič nevadí, že si necháme na chrbte aj polená lámať a že cena chlebíka môže porásť až do piatich eur, nič sa nikdy k lepšiemu nezmení.