par slov

Sčítanie ľudu je určite fajn vec. Napríklad do novej mapy Slovenska sa môže konečne dať aktuálne číslo počtu obyvateľstva alebo sociológovia môžu na základe alarmujúceho poklesu príslušníkov nášho národa vykrikovať, ako vymierame. Tým pádom katolícka cirkev môže radikálnejšie zakročiť proti antikoncepcii a menšie cirkvi sa môžu na základe konkrétnych čísel ľudí, prihlásených k nim, trošku obohatiť. Obchodníci s nehnuteľnosťami sa dozvedia, aký je na Slovensku stav vlastníkov bytov a domov… a vyjde na povrch množstvo iných zaujímavých vecí, z ktorých bude mať taký obyčajný sčítaný Slovák veľké nič.

Preto mi napadlo, že sa nedám sčítať. Jednak, nebývam v meste, kde mám trvalé bydlisko, nie som ani vlastníkom nehnuteľnosti na mieste, kde to trvalé bydlisko mám, a jednak, v meste, kde bývam, síce „vlastním“ byt, lenže… Lenže náš malý jednoizbový bytík budeme banke splácať ešte celých 26 rokov po takmer 300 eur mesačne, čo znamená, že ani z diaľky, ani v snahe hovoriť akokoľvek pravdu, nemôžem povedať, že je náš. Čiže, kde ma chcú zrátať? Na ulici? V práci? V obchode?

Možno sa vám to zdá pritiahnuté za vlasy, teda myslím to, čo tu – v druhom odseku – píšem, ale práve to bolo u mňa odrazovým mostíkom k myšlienke nenechať sa sčítať. Necítim sa povinná hlásiť sa k národu, k štátu a k čomukoľvek iba preto, aby to číslo niekoho potešilo, aby sa na mne v konečnom dôsledku priživil alebo sa mal čím oháňať. Páčia sa mi síce slovenské hory, mám tu rada ľudí, jedávam slovenské výrobky a dokonca ich preferujem pred zahraničnými, dovolenkujem iba doma (lebo na cestu do zahraničia nemám), ale byť jednou z čiarok, na ktoré tu niekto čaká, byť nechcem.

Podobná situácia sa mi už raz stala. Robila som si doktorát popri zamestnaní a môj zamestnávateľ mi odmietol dať študijné voľno (potrebovala som iba dva dni) na dopísanie práce. Vraj je to moja súkromná vec a mám sa jej venovať vo voľnom čase. V momente, keď som už svoju prácu obhájila a do odovzdania titulu a slávnostnej promócie ešte zostával nejaký mesiac, potreboval podať môj milý zamestnávateľ štatistiku zamestnancov kamsi vyššie. Zavolal si ma a vysvetlil mi, ako by sa mu ten môj titul do štatistiky hodil, a či by som teda nemohla za ten „smiešny“ poplatok požiadať o urýchlenie jeho doručenia. Odpovedala som jednoznačne, že ma to mrzí, ale nemohla. Je to moja súkromná vec a jeho vlastne do toho nič.

A presne toto robí aj náš štát. Keď tu chcete žiť, prinúti vás zobrať si úvery, ktoré vás doslova a do písmena zabijú, dá vám (áno, aj s titulom PhD.) za vašu prácu necelých 600 eur, neumožní vám mať deti, pretože pri tej hypotéke a tom plate ich uživíte iba s veľkou dávkou fantázie. A o otázkach: „Mami, prečo my nikdy nejdeme na dovolenku, keď ostatní chodia?“ ani nehovorím. Nuž, do takýchto situácií nás dostáva náš štát. Nuž, toto je dôvod, prečo sa mi k nemu nechce hrdo hlásiť. Prosto, z trucu, z hnevu… z bezmocnosti.

Nie, nechcem sa nechať sčítať! Aspoň zatiaľ nie…