par slov

Bavilo ma kresliť, no mama mi povedala, že tým strácam čas a mám sa radšej učiť. Bavilo ma tancovať, no učiteľka telesnej výchovy mi povedala, že najskôr musím poriadne schudnúť. Bavilo ma vymýšľať zvláštne kombinácie oblečenia a pokúšala som sa šiť, no teta – krajčírka so mnou nemala trpezlivosť viac ako päť minút a usúdila, že zo mňa nikdy nič v tomto smere nebude. To isté vyhlásil aj otec, keď som nasadila melóny pod višňu a nedozreli. Teda podobne ako dedko vo chvíli, keď som nedokázala prekročiť rieku, lebo som sa bála. (Mama ma od detstva prísne varovala pred pádom. Vraj sa raz kdesi určite utopím alebo ma čosi prejde.) Vlastne, keď tak nad sebou rozmýšľam, mohla som mať toľko aktivít, ak by ma nebol niekto v „správnom“ čase zabrzdil. A mňa brzdili ako na bežiacom páse.
Možno na tom nie ste až tak zle ako ja, ale určite ste sa s podobnými formulkami, spomaľujúcimi alebo doslova zastavujúcimi náš ďalší vývoj, stretli. Ja som na ne za tých niekoľko rokov, čo nežijem s rodičmi, takmer zabudla, ale občas sa mi ako mrak z temného neba nejaká pripomenie, napr.: „Tú nádchu máš preto, že si si nedala v sobotu povedať a šla si do lesa.“
Tieto zvláštne formulky máme vkorenené v našich hlavách úplne hlboko. Myslím, že nám ich nemusí ani nikto opakovať, aby sme si ich zo záhlavia nášho mozgu nevydolovali sami. Počujeme ich z nášho vnútra, ozývajú sa, aj keď ich o to neprosíme. Je zvláštne, že si veľa vecí z detstva nepamätáme, no tieto zázračné slová ovládame dokonale. A práve ony nás brzdia. Zastavujú nás na našich cestách a v našich aktivitách. Spomaľujú naše rozhodovanie, dodávajú mu neistotu a spochybňujú voľbu, ktorú si vyberieme. Ak by boli naši rodičia alebo ak by ste vy, milí rodičia, upriamovali menej pozornosti na to, čo vaša ratolesť nedokáže, a viac uvažovali nad tým, čo všetko je v jej rukách, pravdepodobne by sme sa v našom myslení posúvali dopredu oveľa rýchlejšie. A nielen v ňom.
Slovákov od pradávna ktosi prebúdzal. Existuje veľké množstvo literárnych diel, v ktorých autori apelujú na zdravý rozum Slovákov a presviedčajú tie úbohé, upracované duše, že majú byť na čo hrdé a sebavedomé. Lenže darmo si človek oblečie nový kabát, keď vo vnútri zostane rovnaký – zneistený, ubolený, plný pochybností, ktoré zdedil z generácie na generáciu. Ak chceme zmeniť to, na čo sa už roky rokúce vyhovárame (a to, s čím tak radi kalkulujú politici), musíme byť silní. Aj keď zmeniť zaryté vety v našej hlave nebude nadobro možné, môžeme sa však pokúsiť nezasadiť ich do hlavy našim deťom.
Nevravím, ak sa niekto rúti dolu roklinou deň čo deň (v priamom i prenesenom význame), treba ho varovať, ale ak chce len normálne vykročiť na rovnú cestu z domu, netreba mu brániť. Možno nás prekvapí a z onej cesty neprinesie len ruže, ale i novú Nobelovu cenu, víťazný pohár, Oskara… skrátka, ďalší dôvod na zdvihnutie sebavedomia pre celé Slovensko.