par slov

Začnem vtipom:

Švédsky dôchodca sa ráno zobudí, dá si raňajky zo švédskeho stola a ide hrať golf, francúzsky dôchodca sa ráno zobudí, dá si pohár francúzskeho vína, francúzsku bagetu a ide sa prejsť k moru, slovenský dôchodca si zoberie švédske kvapky, francúzsku barlu a ide do práce.

Toľko „humoru“, pretože ono to vôbec vtipné nie je. Slováci, áno, tí spomínaní príslušníci strednej vrstvy, žijú od výplaty k výplate, ledva platia nájom, zvyčajne i hypotéku, k tomu niekoľko splátok na spotrebný tovar (lebo bez splátok by si ho kúpiť nemohli vôbec), zabezpečia si základnú kozmetiku (podaktorí len nutné toaletné potreby), nejaké to priemerné jedlo a v najlepšom prípade jeden – dva kusy oblečenia na osobu v extra výhodnom ultra výpredaji. Taká je realita.

Príslušníci onej strednej vrstvy nemíňajú na nič, čo by im ako tak mohlo spríjemniť život, napr. na pobyt v kúpeľoch či aspoň na masáž raz do mesiaca, nehrozí im návšteva salónu krásy, vysvietených športových centier, ani len nepomyslia na jeden model luxusnejšieho značkového oblečenia, nenakupujú si ani knihy, ani haldy časopisov, o „výstrelkoch“ ako nový fotoaparát, nový televízor, lepší počítač, tá parádna kuchynská linka a pod. môžu len snívať. A ak budú veľmi, veľmi dlho snívať a budú veľmi, veľmi dobrí, tak si možno raz jednu takúto vec – po nezabudnuteľne dlhom šetrení – aj kúpia, i keď z istej časti, nazdávam sa, aj tak na splátky.

Úlety typu dovolenka si musia poriadne premyslieť a nech premýšľajú akokoľvek, napokon aj tak väčšina z nich zostane v letnom čase doma na záhrade, lebo predsa len, z čoho by žili po návrate z nej a vlastne, z čoho by žili počas nej.

Vidina budúcnosti je neistá. Nielenže je dôchodok v nedohľadne, ale ak aj niekomu reálne hrozí, každý príslušník slovenskej strednej vrstvy veľmi dobre vie, že čo si neužil dovtedy, to si už počas dôchodku neužije. Ak samozrejme pod pojmom užívanie si nerozumie pozeranie televízie a lúštenie krížoviek či venčenie psa a klebetenie pod balkónom. Už len taký romantický nápad ako rekonštrukcia domu, ktorý je po svojich rokoch existencie na spadnutie, ich oberie o všetky dovtedy našetrené úspory. (Vedeli ste, že prenájom jedného kontajnera na tri dni stojí sto eur? A to si do toho kontajnera môžete nasypať iba jeden typ odpadu. To len tak, ako príklad, o iných výdavkoch pri rekonštrukcii z nutnosti ani nehovorím.)

V sobotu si v televíznych novinách jeden pán z Európskej únie dovolil povedať, že Slováci sa, ako jediný národ v Európe, po finančnej kríze neuskromňujú. Rozčúlil ma, veľmi ma rozčúlil. Želala by som mu, aby si skúsil život tej tzv. slovenskej strednej vrstvy (vyčíslili ju ako zamestnancov poberajúcich plat 400 – 700 eur v čistom) na jeden rok. Bola by som veľmi zvedavá, ako by sa dotyčný tváril a koľko by ušetril. V slovenských pomeroch so slovenskými možnosťami. V reportáži našťastie odznela aj jedna múdra veta:

„Možno sa Slováci preto neuskromňujú viac, lebo sa už viac uskromniť ani nemôžu.“

Súhlasím. A nemám čo dodať. Iba ak to, že vtip z úvodu pre nás, nanešťastie, nie je vtipom, ale chladnou realitou. A kým si bude Európska únia viac všímať to, že tunel Branisko nevyhovuje ich normám, ako to, že náš životný štýl im tiež absolútne nevyhovuje, lepšie to s nami ani nebude… Iba ak, iba ak… by sa stal zázrak. V iné sa tuším ani dúfať nedá…

PS: Spomínané televízne noviny boli odvysielané na TV Markíza v sobotu 28. 4. 2012.