Cítil len sucho v ústach. Viečka unavene odtrhol od spodných rias a pozrel sa na hodiny. Štyri tridsať. Hlava sa chcela vrátiť na vankúš. Z posledných síl, a to bolo ešte len ráno, sa nadvihol. Na dlani pocítil vlhkosť vankúša. Potí sa. Niečo na neho lezie. Už niekoľko dní ho obchádza nejaká choroba, ale teploty nemá. Našťastie. Bude ho to musieť prejsť.
Druhý pohľad na hodiny – štyri tridsaťdva. Mal by sa ponáhľať, lebo nestihne prísť načas do práce. Automatickým pohybom sa zosunul z postele a pocítil chlad pod chodidlami. Spomenul si na Ivana Denisoviča, na knihu, ktorú povinne čítal počas svojich stredoškolských čias. Ivan Denisovič vstával o piatej, bol zavretý v pracovnom tábore a tiež sa ráno cítil zle. Zvláštna paralela. Prešiel po chladnej zemi niekoľko krokov.
Už pár dní sa v jeho byte nekúri. Treba šetriť. Treba šetriť na všetkom, na čom sa šetriť dá. Peňazí nikdy nebolo a nikdy nebude dosť, skôr naopak. Natiahol sa za nohavicami voľne prehodenými na stoličke. Musí sa obliecť a odísť, aj keď nevládze. Je dôležité pracovať. Ivan Denisovič dostával jedlo prídelom, aj on ho dostáva prídelom. Platí si zaň svojou výplatou, ktorá na chlieb a z času na čas aj na nejaké mäso stačí. Ivan Denisovič jedol kašu. Dnes síce nebude ani tá. Pár dní do výplaty bude musieť vydržať na chlebe, ale zvládne to. Výplata je tu čo nevidieť a potom zažije aspoň taký bohatý stôl, ako keď Ivanov spoluväzeň dostal balík a prišli klobásky. A tabak. Koľko luxusu a prepychu v tej chvíli táto postava prežívala. Ako stredoškolák to nevedel pochopiť. Dnes tomu rozumie, až príliš.
Keď si obliekal kabát, zahľadel sa na svoj odraz v zrkadle. Strhaná tvár a zarastajúce strnisko. Chcelo by to upraviť. Ale kedy? Keď sa tak neskoro vracia z práce domov a tak skoro vstáva a odchádza. Nemá čas na nič. Ani na rodinu. Niet divu, že Ivan Denisovič nechcel dostávať z domu listy ani balíky. Nechcel rodinu zaťažovať svojimi starosťami. Ani on to nechce robiť, ale keď teraz tak na nich hľadí, ešte spiacich v posteli, má chuť dotknúť sa ich – svojej manželky, svojich detí, no nemôže ich zobudiť, nie takto skoro. I tak budú musieť o hodinu vstávať, i tak majú pred sebou dlhý deň. Rukami si prešiel po šiji. Musí sa vzchopiť, už len kvôli nim. Potrebujú z niečoho žiť, potrebujú platiť nájomné, splátky za byt, večne prichádzajúce účty. Nemôže poľaviť. Jeho rodina ani on sám si to nezaslúžia.
Dotkol sa kľučky a stisol ju. Zhasol svetlo na chodbe. Ivan Denisovič bol odsúdený neprávom. Aj on je odsúdený, neprávom, k večnému kolobehu každodenných povinností bez dovolenky, bez relaxu, bez potešenia a dokonca i bez peňazí. Ivan Denisovič mal vo svojom spise oficiálny (i keď nepravdivý) záznam – odsúdený za vlastizradu. On bol odsúdený práve preto, že vlastizradu nespravil. Ak by odišiel, ako mnoho jeho bývalých spolužiakov, do zahraničia, ak by opustil vlasť, v ktorej sa mu z roka na rok žilo ťažšie a ťažšie, nemusel tu trieť biedu a spomínať na tragickú postavu ruskej literatúry. Ale on zostal. A podobne ako Ivan Denisovič v závere svojho dňa pociťoval pocit šťastia v nešťastí, akúsi uchlácholenú spokojnosť s osudom, ktorý nemožno zmeniť.
Pozrel sa na predvolebný plagát pred svojím bytom. Je vôbec šanca na zmenu? Je vôbec možné, aby sa priemerný slovenský človek mal lepšie? Chcelo sa mu smiať, tento raz nie ako Ivanovi Denisovičovi, ale zúfalo, absurdne a nezmyselne. Smiechom podobným smiechu Pabla Ibiettu z poviedky Múr. A hoci i v ňom pocítil istú paralelu, potlačil ju… Pretože to je už iný príbeh…
Celá debata | RSS tejto debaty