par slov

Do výchovy iných nás nič. Lenže, ak má človek za sebou aké také štúdium detskej psychológie a niekoľko rokov praxe na základnej škole, nemôže si akosi nevšimnúť, ako prebieha výchova detí v jeho okolí. A to nielen v tom blízkom, rodinnom, ale i v tom, na ktoré naráža na uliciach, v obchodných centrách, na ihrisku, kdekoľvek.

Adamko, istý chlapec, na chodbe istého obchodného centra rozhadzoval guľôčky z istého črepníka. Áno, hral sa s nimi. Malému, asi trojročnému chlapcovi prišlo vhodné skrátiť si čas čakania na otca takouto „roztomilou“ hrou, ibaže guľočky lietali kade tade, pod nohy okoloidúcim, na hlavy okolosediacim. Mamička v letargickej nálade sedela niekoľko metrov od neho a jediné, na čo sa zmohla, bolo chlácholivé: „Adamko, nerob to!“ Prirodzene, Adamkovi to bolo jedno, bral guľôčku za guľôčkou a keď ho hádzanie prestalo baviť, spravil si vlastnú zbierku črepníkových ozdôb vo vlastnom batôžku. Ani neviem, či si to jeho mama všimla, pretože zo zorného uhla, kde sedela, na Adamkovo konanie nevidela. Potom prišiel ocko, podobne letargicky prehodil: „Nechaj to!“ a keďže otcov hlas mal zo samotnej podstaty mužského hlasového fondu razantnejšie znenie, Adamko guľôčky nechal na mieste a pobral sa spolu s rodičmi preč.

To bol Adamko. A takých Adamkov a Evičiek chodí po svete veľa. Hádžu hračky o zem, otrhávajú to, čo majú po ruke, vyberajú, vyťahujú, vkladajú… Keď som sa nedávno jednej z mamičiek spýtala, prečo svojej ratolesti dovolí robiť všetko, do čoho sa pustí (napr. sa štverať po poličkách v byte), vysvetlila mi, že je to dôležité pre vývoj, lebo takto dieťa necíti odpor, nemá pocit, že má čosi zakázané, a raz si samo uvedomí, čo je správne a čo nie. Nuž, veľa psychologických kníh túto teóriu potvrdzuje, z úst mnohých odborníkov možno počuť tieto slová, ale prax je taká, že Adamko raz príde do školy, vyvalí sa na stoličke a nebude robiť na hodine vôbec nič. (Uvádzam ako príklad, nie vždy sa to stane, ale realita nepustí…) Učiteľ ho v najlepšom presvedčení upozorní, aby si písal, ale Adamko to bude mať – podobne, ako to mal pri takýchto upozorneniach vždy – „na háku“. A keď začne robiť čosi, čo by robiť nemal, napríklad búchať spolužiaka po hlave alebo opisovať počas písomnej práce, čarovné slovíčka: „Adamko, nerob to!“ zaručene nezaúčinkujú. Už teraz vidím rodičov celých zúfalých stáť pred kabinetom v nemom úžase, čo sa to len s ich vzorným synom porobilo, veď dosiaľ s ním nebol vôbec žiaden problém, výchova prebiehala vzorovo a doma je od malička ako anjel. Nuž…

Skutočne som túto tému mnohokrát obišla a aj teraz, keď o nej píšem, cítim príval kritiky, ktorý sa na moju hlavu môže zosypať. Akosi podvedome totiž vnímame rolu rodiča ako prirodzene danú, ako čosi, čomu sa netreba učiť a čo musíme zvládnuť už len z tej našej ľudskej podstaty. Ak nám ktosi vyhodí na oči malý nedostatok alebo spochybní náš postup, sme nevrlí, nahnevaní, v prípade citlivých žien demotivovaní a rozčarovaní. Nie je však pravda, že rola rodiča je ľahká vec, zvládať túto funkciu je ťažké, veľmi ťažké. Zvládnuť ju na výbornú je obdivuhodné a veľkej chvály hodné. To len naša spoločnosť spravila z oblasti rodičovstva priestor, kde by to malo ísť samo od seba. Za zvládanie profesie poslanca sa platia vysoké peniaze, aj za zvládanie iných profesií sa platí extra slušný balík. Človek na materskej či rodičovskej dovolenke je odpísaný na sumu, ktorá mu (v spoločnosti, kde sa všetko kupuje za peniaze a váži výškou platu) našepkáva, že robí čosi bežné a jednoduché, v horšom prípade zbytočné až nepotrebné. A človek tomu akosi prirodzene uverí…

Ale odklonila som sa tematicky až do roviny priam politickej, lenže keď vidím tie predvolebné sľuby, ako človek potrebuje istoty, mám chuť kričať. Áno, každý z nás ich potrebuje, bytostne a veľmi, lenže tí, ktorí majú týchto slov pred voľbami plné ústa, ich po voľbách vypľujú a idú si vlastnou cestou. Úplne odlišnou, akú sľubovali. A možno im ktosi aj vraví: „Adamko/Robko/Miki/Ivanko (mená čisto náhodné), nerob to!“, lenže – ako vravím – ak dosiaľ nepočúvali, teraz je už neskoro.

Ale vráťme sa k téme:

Ohýbaj ma, mamko, dokiaľ som ja Janko…

…a k tomu snáď nič viac už netreba ani doložiť. 🙂