Teda vlastne škoda, že moji rodičia nie sú na Slovensku známi, lebo keby boli, asi by som bola známou už aj ja. V podstate by bolo jedno, ktorou cestou by som sa vybrala, či by som maľovala obrazy, fotila, písala knihy, články do novín alebo hrala v jednom z epizodických seriálov, skrátka, bola by som známou a predávanou a možno aj trochu za vodou, finančnou myslím.
Lenže moji rodičia nemajú meno, ktoré sa omieľa v dennej bulvárnej tlači, a dokonca ešte ani raz sa neobjavili na titulke žiadneho časopisu. Dokonca ani v ňom.
Nechcem tým povedať, že upadám zo svojej neznámosti do depresie alebo že strácam kvôli tomu zmysel života, no ak si zoberiem po dlhom sedení pri písaní vlastnej poviedky (pri ktorej mi slovo od slova nesedí, ktorú prerábam dookola, v ktorej stále vidím štylistické chyby a ktorá podľa mňa ešte stále nemá ono potrebné posolstvo) do ruky knihu od Tamary Heribanovej, chce sa mi plakať. A to som si pred hodinou povedala, že ja naozaj neviem písať! Ako je potom možné, že riadky, čo skutočne nemajú žiaden, ale naozaj žiaden hlbší zmysel, boli vydané? Okrem pozoruhodného nápadu v Predavačkách bublín porovnať striktné definície na veci a inštitúcie s bežným pohľadom na ne, som na nič zaujímavé nenarazila – žiadna pointa, žiadna zápletka, žiadne vnútorné budovanie postáv, nič. Ešte aj tá irónia je nejaká expirovaná. A pritom je na obale knihy uvedené, že ide o román. Ach, milé učebnice teórie literatúry, ako vysvetlíte študentom, že román nie je dielom, ktoré zachytáva veľkú časť života hrdinu, v ideálnom prípade život celý, má množstvo postáv, zápletiek a dejových línií? Ach, jaj… otrepaná téma tzv. mediálnej slovenskej scény s ešte otrepanejšou kritikou čohosi, kam chce autorka s najväčšou pravdepodobnosťou patriť.
Tomi Popovič v jednom zo svojich nedávnych rozhovorov povedal – pokúsim sa to parafrázovať spamäti, keďže článok časopisu Šarm nemám momentálne pri sebe – že slovenský showbiznis je plný tých istých ľudí a tí ľudia sa v ňom točia stále dookola a nikoho nového nechcú medzi seba vpustiť. Je to presne tak. Mnohí talentovaní hudobníci si hrajú sami pre seba, mnohí talentovaní herci sa ani nedostali na VŠMU (a bez toho sa u nás ťažko dočkáte účinkovania v čomkoľvek), mnohí nadaní tanečníci tancujú akurát tak v nejakej tanečnej škole, ak mali vôbec to šťastie… Jednoducho, ak nemáte potrebné meno, máte pramalú šancu robiť podobné veci na akej-takej slovenskej profesionálnej úrovni. Samozrejme, česť výnimkám… Lenže tých výnimiek je čím ďalej, tým menej a menej.
Pokiaĺ ešte slečna Heribanová nehrá... ...
Tak nechcem klesnúť na túto úroveň,... ...
Tak s týmto textom súhlasím na 100%!!!... ...
Veď čítaj pozornejšie... ...
Hranolko čítal som ju u holičky ...
Celá debata | RSS tejto debaty