Asertívny neznamená zlý

1. júna 2011 20:44, Prečítané 4 160x, parslov, Nezaradené

Jozef mal v utorok pracovnú poradu. Šéf jemu i jeho kolegom oznámil, čo všetko ich bude nasledujúci mesiac čakať. K tradičným povinnostiam, na ktoré boli zvyknutí, pribudol celý rad nových, s ktorými nikto nepočítal. Jozef ledva stíhal zapisovať a ak chvíľu nepočúval, cítil sa v ďalšom bode úplne stratený. Papier sa zapĺňal, nariadenia narastali, biela tabuľa pred ním sa raz pokrývala novými pokynmi, raz znovu zotierala, aby mohol kolobeh pokračovať. Po porade sa s nimi šéf rozlúčil a ešte pripomenul, že po období dovoleniek ich asi čaká sťahovanie niektorých kancelárií, pri ktorom, ako isto tušia, bude počítať s nimi: „Dovidenia, majte sa! Pekný deň!“

Jozefovi trhlo rukou. Chcel sa prihlásiť a spýtať sa, akou sumou budú za túto prácu ohodnotení. Chcel úplne normálne, bežne, bez hnevu vedieť, na koľko si šéf túto ich prácu (pravdepodobne nadčas, pretože mnohé zo spomínaných vecí bude musieť robiť po večeroch doma) cení. Teda, koľko tá jeho práca stojí. Nenabral odvahu. A vlastne, nikomu inému to ani len nenapadlo. Máš predsa plat, no a čo, že si zvyknutý robiť menej a že sťahovanie nemáš v zmluve a že ani s tým zvyškom si akosi tiež nepočítal, máš plat, tak buď rád, že robíš, a nesťažuj sa!

Asertivita je v slovníkoch cudzích slov charakterizovaná takto:

Asertivita je schopnosť, komunikačná zručnosť, primeraným spôsobom vyjadrovať svoje pocity, názory a potreby v interakcii s inými ľuďmi. Zahŕňa v sebe schopnosť komunikovať, súhlasiť, nesúhlasiť, žiadať, ale aj kritizovať bez manipulácie, agresivity alebo pasivity. Asertívny človek dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných, žije slobodne, a pritom neobmedzuje slobodu iných. Slovo asertivita pochádza z latinského slova „asercio“, resp. z anglického slova „to assert“, čo znamená „tvrdiť, požadovať“.

Jozef to vie, Jozef vie, že mu chýba asertívne správanie. Vie aj to, že by na ňom mal zapracovať. Dokonca tuší, že by na ňom mohli zapracovať aj ostatní, lenže akosi na toto nie je čas, na toto predsa nebude vyhadzovať peniaze, bez tohto sa dá žiť. Ale naozaj?

Neustále ustupujeme. Nevieme si obhájiť svoje práva ani vo chvíli, keď na to máme nárok. Ak sa predsa len pokúsime svoje stanovisko prejaviť, zvyčajne nás k tomu doženie náš dlho potláčaný hnev a kričíme potom hlava – nehlava, vulgarizmus – nevulgarizmus, pravda – nepravda, čiže realizujeme presný opak asertívneho správania. A i tak v ničom nepokročíme.

Jozef mal právo na svoju otázku. Je prirodzené spýtať sa v tejto situácii – čo za to. Predsa len, ani v obchode vám za cenu troch chlebov nedajú len tak dva k tomu zadarmo. A skúste poprosiť kaderníčku, aby vám za cenu ostrihania spravila aj melír. Jozef mal úplné právo na otázku, ale konvencie, strach, hrča v hrdle a iné obmedzenia mu hovoriť nedovolili.

Na školách nás učia všeličo. Vieme vypočítať veci, ktoré v bežnom živote vôbec nepotrebujeme, vieme, koľko protónov je v jadre dusíka, no pramálo sa dokážeme orientovať vo finančných, právnych a ekonomických pojmoch, sme takmer stratení v prípade, ak potrebujeme živnosť, chceli by sme súkromne podnikať a pod. A úplne najhoršie sme na tom v oblasti nášho každodenného správania. Netušíme, čo môžeme a čo nie, kde sú naše hranice, kde sme drzí a kde sú žiadosti namieste… Počíta sa s tým, že nás to naučí rodina, no tá to tiež nemá odkiaľ vedieť, keďže v našej spoločnosti dlhé roky mnohé pojmy ani len neexistovali.

Na druhej strane mám strach, že naša nevedomosť, náš strach a naše konvencie niektorým ľuďom (tým, ktorí o nás rozhodujú) vyhovuje. Ľahšie sa nami manipuluje, ľahšie sa nás klame, jednoduchšie vedie tam, kde nás chcú mať.

A pritom iba schopnosť komunikovať, súhlasiť, nesúhlasiť, žiadať, ale aj kritizovať vedie k životu (ako na pravej strane fotografie) a strach či pasivita k útlmu (áno, tá strana, kde nie je život, skôr tma).