par slov

Nie som v tejto oblasti odborník, dokonca sa obávam, že v nej nie som ani laik. Skôr som pacient, ibaže… Väčšina ľudí si i tak skalopevne myslí, že patrím ku skupinke rozmaznaných rozmaznancov, ktorí nevedia čo so sebou.

Pri slove depresia totiž takmer každý počúvajúci ako na povel mykne plecom a duchaplne sa rozosmeje: „Ajaj, veď sa pozri sa na svet vôkol seba, vidíš všetky tie choroby, no povedz, vidíš ich?“ A keď ja letargicky poviem, že ich vidím, začne ma sladulinkým hláskom presviedčať, že si mám už konečne vstúpiť do svedomia a v tom svedomí uvedomiť, ako je mne na tomto svete vlastne dobre. A tak súhlasím. Teda, aspoň naoko.

            Človek s depresiou však nie je zdravý. Samozrejme tým nemyslím dievčatká, ktoré v prudkej potrebe odlíšiť sa od davu rovesníčok klopia oči v tme a sem-tam vydajú ťažké ach, aby zdôraznili, aký je tento svet, čiže svet bez Fera, Miša, Joža alebo Ivana na diskotéke, krutý. Ani tým nemyslím ľudí, čo sa za depresiu skrývajú, aby sa vyhli skutočnému riešeniu svojich životných problémov. Mám na mysli bytosti, ktoré trpia – dovolím si citovať z múdrych kníh –  nedostatkom serotonínu alebo noradrenalínu v nervových zakončeniach (synapsiách) v mozgu. A tento nedostatok im okamžite „utvára“ úplne iný pohľad na svet. Napríklad, nevidia pod nánosmi snehu krásu zimy, ale skôr pominuteľnosť života a špinu, ktorá sa na chodníkoch ukáže hneď v prvé jarné dni, nepociťujú pri zapadajúcom slnku romantiku, lež skôr nostalgiu za svojou minulosťou, nevnímajú šepot vetra, počujú len jeho kvílenie. Títo ľudia nemôžu vidieť svet tak, ako ostatní nadopovaní serotonínom a noradrenalínom, preto im, prosím, zásadne, nehovorte: „Pozri sa vôkol seba!“ Lebo ak by ste to okolie videli naozaj ich očami, neviem, či by vás ten pohľad bavil…

            A potom, depresia je smrteľná choroba. Rovnako ako rakovina. Nikto sa nepozastaví nad pacientom, ktorý po boji s nádorovým ochorením zomrie, ale človeka, ktorý sa v ťažkom psychickom rozpoložení zabije sám, odsúdia. Lámu si nad ním hlavy i palice a považujú ho za slabocha. Ibaže, on nie je slaboch, on len podľahol svojej chorobe. Viacerí „depresívci“ však skôr volia pomalé ubližovanie si. Pijú, fajčia, berú drogy a užívajú lieky v prehnaných množstvách. A tie im napokon i tak spôsobia predčasnú smrť. Áno, sú to tí „spráchnivení alkoholici a feťáci“, za ktorými sa na ulici nikto neobzrie. Áno, tí podobní Beethovenovi, Dostojevskému, Picassovi a mnohým iným dodnes uznávaným umelcom. Len nie každý trpiaci realistickým pohľadom na svet, ponárajúci sa pred bolesťou všedných dní do sveta svojich snov, má talent a nadanie, a nie každý mal to šťastie, aby sa o ňom svet dozvedel. (Tu však chcem upozorniť, že si jasne uvedomujem fakt, že nie každý človek holdujúci omamným látkam trpí depresiou. No ak by sme spravili relevantný výskum, je možné, že by sme číslami ľudí so zníženým serotonínom či noradrenalínom v týchto komunitách boli prekvapení.)

            Depresia je choroba a mala by sa liečiť. Napriek geniálnemu pokroku našej civilizácie a posunu slovenského myslenia smerom na západ, však stále nie je jednoduché odísť k psychiatrovi. Možno, ak by sídlil v jednom z luxusných obchodných centier, možno, keby médiá pretlačili podprahovo do našich hlavičiek, že je to in, možno keby tam vo veľkom začali už aj oficiálne chodiť tzv. celebrity, hrnuli by sme sa do psychiatrických ambulancií ako diví. No takto máme stále pocit, že sme usmrkaní usmrkanci, slabosi, vyšinutí hlupáci, ktorým – ak sa to prevalí – hrozí strata zamestnania a čo je horšie, aj spoločenskej prestíže.

            Sama mávam dni, keď mi nie je dobre, keď nemám na smútok žiaden priveľký dôvod (aspoň nie dôvod, ktorý by bol dostatočne veľký v cudzích očiach), len sa ráno zobudím a všetko navôkol je čierne: vnímam krátkosť a zbytočnosť života, uvedomujem si svoje nedostatky, nikomu v okolí neverím, mám len veľký, veľmi veľký strach a na nič – vôbec na nič – sa neteším… V tieto dni, ktoré ja volám duševnou nádchou alebo chrípkou, by som najradšej nevyšla z bytu. Lenže to nejde, pretože tečenie z nosa pri klasickej nádche sa v našej spoločnosti ako argument toleruje, kým potok sĺz z očí a z dna duše je iba prejavom neschopnosti, zatrpknutosti, sebalásky a pod. A pritom, toľkokrát hrdo omieľame a toľkokrát súhlasne počúvame, aké je psychické zdravie pre človeka dôležité. Skutočne si za týmto tvrdením stojíme?