Bola som schopná od nadšenia šalieť, keď som sa vo svojich trinástich rokoch na prvom vydupanom koncerte, a to práve na koncerte svojho vtedajšieho najväčšieho idolu (Paľa Haberu), dostala do prvých radov. Podobne som šalela, keď som si vypýtala za budovou miestneho kultúrneho domu od Martina Nikodýma podpis. Takéto stavy ma už dnes obchádzajú. Teoreticky prežiť ich nanovo možné je, ak by som sa ocitla na hollywoodskom udeľovaní Oskara alebo by si ku mne prisadol Johnny Depp, ale inak nepoznám jedinú slovenskú tzv. celebritu, ktorá by vo mne spustila oný nával endorfínov. Ešte aj Jána Koleníka som nedávno pri našej vrátnici v práci prehliadla a skôr som si všimla kameru, ktorou natáčal pri ňom stojaci kameraman. Nie, nepoznám hviezdu z radov slovenských tvárí, čo by ma dokázala psychicky kamsi uniesť. Alebo teda, aj áno, poznám, ale… je to trochu inak!
Vďaka internetu – vďaka blogom, flogom a dokonca aj vďaka facebooku – som spoznala tvorbu a príspevky niekoľkých ľudí, s ktorými sa osobne nepoznám. Sledujem ich pokroky, ich prejavy, názory i postrehy a vrývajú sa mi pod kožu tak silne, až ma to núti zakaždým si ich dielka či minidielka prezerať, čítať, preskúmať. Sú to ľudia, čo majú charizmu, čo si vedia prirodzene vybudovať imidž, za ktorý ich obdivujem. Ak sa mi potom stane, že ich zhodou náhod osobne stretnem (a práve jedno také stretnutie som absolvovala tento týždeň), cítim sa podobne ako kedysi na Haberovom koncerte, ba dokonca spokojnejšie ako po krátkom dialógu s Nikodýmom. Sedím si tak a obdivujem, ako sa v mnohých veciach zhodneme, ako sa človek, ktorého meno a tvorba vám je taká známa, pred vami otvára, hovorí o sebe a jeho takmer obyčajný životný príbeh vnímate ako story zo životopisov najznámejších hviezd. Je pre vás fascinujúci, inšpirujúci a viete, že i iným by mal čo povedať. Pýtate sa sami seba, prečo v novinách čítate o zásnubách a rozchodoch tých, ktorí sú vám úplne ukradnutí, a takéto životné cesty plné ľudského odhodlania, pádov a víťazstiev zostávajú nepovšimnuté. Chcete sa s nimi podeliť, ale nechcete zasiahnuť súkromie človeka, ktorého považujete za svoju veľkú inšpiráciu…
V piatok večer som bola v reštaurácii s manželom. Pri vedľajšom stole sedeli dva páry, a hoci sa cudzie rozhovory nemajú počúvať, nedalo sa inak. Jedna zo žien sa nahlas a opakovane sťažovala, že jej manžel (oproti sediaci muž sledujúci viac správy v televízore na stene ako ju) každý večer zoberie paplón a odíde na noc do obývačky. Zúfalstvo v jej hlase bolo zjavné, manželova odozva nijaká. Akurát tak predniesol zopár citosloviec, ktorými ju ešte silnejšie deprimoval. Druhý pár na tom nebol lepšie. Zahľadela som sa na tieto ženy. Tak veľmi sa podobali. Obe mali nevýrazné vlasy v ledabolo uviazanom cope, obe mali šedé roláky a na sebe hrubé vlnené vesty ešte nevýraznejšej farby. Sedeli zhrbené, utrápené, v očiach sa im zračili všetky negatívne pocity, čo si viem predstaviť. Prišlo mi ich ľúto, lenže… prečo, prečo sa takéto ženy sami od seba nepostavia svojmu „osudu“, prečo si neoblečú šaty, na ktoré mali pri svojej postave oveľa lepšie predpoklady ako napr. ja, prečo si nedajú z vlasov dole gumičku a neprekvapia manžela účesom, ktorý by mu od televíznej obrazovky odtrhol zrak? Prečo nerobia veci, ktoré ich bavia a napĺňajú? Prečo si nevytvoria imidž, čo bude len ich, taký osobný, svojský, ale ktorý manželovi dá najavo, že sú sami sebou a on je ten, čo ich musí dobýjať? Veď podľa tónu ich zúfalého hlasu by dali všetko pre to, aby si nanovo získali svojho muža. Tak prečo pre to čosi nespravia?
Ľudia, ktorých považujem ja za inšpiratívne celebrity, sú jedineční práve tým, že sa neboja zostať sami sebou a zdokonaľovať sa v tom. A práve tým pútajú pozornosť svojho okolia. Netvrdím, že každý človek musí písať články, fotiť, uverejňovať príspevky na sociálnych sieťach, ale existuje množstvo iných vecí, pre ktoré sa môže stať takou malou súkromnou hviezdou. Je zvláštne, že ľudia, ktorých za tie celebrity považujem ja, nikdy neplačú, že si ich manželia alebo priatelia nevšímajú, že ich ignorujú a podkopávajú pod čiernu zem. Isto, aj v ich vzťahoch sú nezhody, ani im nevychádza všetko podľa predstáv, ale keďže ich život je pestrejší a farebnejší, keďže s mnohými vecami zápasili tak dlho a v mnohých stihli aj vyhrať, vedia, že slabým zúfalým hlasom nezískajú nič a že svojimi sťažnosťami sa nikam nedostanú. Naďalej bojujú v sebe, ale svetu ukazujú tú lepšiu stránku so všetkým tým, čo sa im kedy podarilo.
Želám si, aby obe ženy z reštaurácie tento článok čítali a našli v sebe to, čím sa vedia odlíšiť od svojho okolia. Aby našli sami seba. Želám si, aby som ich čoskoro znovu v tej reštaurácii stretla, ale už so spokojnejším výrazom na tvári a s vystretým chrbtom. Želám si, aby sa nebáli nechať viať vietor vo svojich vlasoch a spoznať to, čo si (aj pre ne) z neznámych príčin zo života uberajú… Nech pochopia, že nie je všetko o Mariane Ďurianovej a o jej podobných, ale práve o nich… o nás. Minimálne v tom našom malom mikrosvete. Ale to nám predsa k tomu nášmu šťastiu stačí.
Celá debata | RSS tejto debaty