Chvíľu sa zdalo, že toto leto je pre novinárov úplne neplodné. Niežeby nemohli hovoriť o záplavách, narodených zvieratkách, niežeby nemohli vyťahovať skrachované figúrky zo snáď ešte skrachovanejších reality show alebo spomínať do detailu prepitvaný život niektorých mediálne známejších ľudí, ale všetkým nám bolo jasné, že spravodajské internetové stránky, noviny, časopisy i televízne noviny vyžadujú nejaký excelentnejší úlovok.
A ten, čuduj sa svete, tak, ako každý, i tento rok prišiel.
Som proti akýmkoľvek atentátom. Som proti akémukoľvek násiliu, proti všetkému, čo ubližuje. Mám zimomriavky na tele, keď čítam alebo počujem o smrti neznámych ľudí. Možno z obavy o vlastnú psychickú stránku preto tieto informácie v miliónoch variantoch prepočúvam, hoci, samozrejme, základný fakt, čo sa stalo, si na začiatku vypočujem. Lenže médiá majú neskonalú snahu lapiť sa slamky (rozumej čohokoľvek, čo sa udeje – v „ideálnom“ prípade katastrofa, pri ktorej zomrie minimálne 20 ľudí) a analyzovať to, rozpisovať, rozvádzať, deliť do článkov, argumentovať a robiť s danou informáciou všetko možné, no pri tom nepovedať vlastne nič. Jasné, aj toto chce schopnosť – schopnosť zaplniť vysielací čas alebo priestor v novinách s nulovou informačnou hodnotou – ale aj tak sa mi zdá táto schopnosť ako kľúčový fakt novinárskej práce lacná a úbohá.
Čakala som tento rok všeličo. Ak mám byť úprimná, čakala som padnutý autobus alebo haváriu nejakej tej tzv. celebrity, lebo to sú vždy „zaujímavosti“ minimálne na dva mesiace a k nim sa potom dá spätne v novinách ešte aj vracať. Kým podajú výpovede všetkých svedkov, všetkých tých, ktorí prežili, všetkých rodín tých, ktorí neprežili, kým zachytia v minútových intervaloch pohreb live, a spravia kopec iných vecí, ktoré mi pripomínajú hyenizmus, nemusia sa žurnalisti o nič špeciálne snažiť a peniažky za predajnosť/sledovanosť sa sypú do vrecka. Po nórskom atentáte mi bolo jasné, čo sa stane. Všetko, čo trochu pripomína spravodajstvo, sa zaplní fotkami onoho muža a vyššie spomínanými informáciami, ktoré v konečnom dôsledku nevedú nikam (ak nie k hre na city, lebo to je tuším jediný cieľ, ktorý novinári sledujú).
Rozmýšľala som, prečo sa v poslednom čase akosi menej hovorí o počasí a o záplavách, napriek tomu, že vonku už niekoľko dní prší. Som veľkým laikom, čiže možno strelím vedľa, ale zdá sa mi, že sa naozaj s tou atmosférou čosi deje a zdá sa mi, že za to môžeme skutočne my – ľudia. Keby novinári častejšie o daždi písali a hovorili, ešte by to ľuďom náhodou začalo vŕtať v hlave a ešte by náhodou od nich chceli nejaké to vysvetlenie, a tak v predzvesti rysujúcej sa reálnej práce, radšej od týchto správ odskočili skôr, akoby niekto od nich vyžadoval akú takú skutočnú aktivitu. No nielen počasie, ale existuje ešte mnoho iných vecí, ktoré by nás aj mohli trápiť, keby sme o nich vedeli, ktoré by nás mohli zaujímať, keby sme o nich boli informovaní. My však budeme radšej dookola čítať to isté a ak sa minie materiál o nórskom atentáte, príde na rad buď zase nejaká ďalšia smrteľná katastrofa, alebo aspoň ďalšia „aféra“ nejakej neznámej bytosti z práve pripravovaných televíznych show.
Ak raz vaše deti ktosi upozorní, že už nie je ropa, a že to auto u vás na dvore na vodu nepôjde, že nás je na Zemi akosi priveľa (napriek tomu, že do včera každý tvrdil, že treba plodiť a plodiť), že nemáme čo jesť, lebo sme všetko už „vyžrali“, že sa možno nezosúvajú len ľadovce, ale i niečo, o čom sme nemali ani šajnu, potom bude už neskoro. A stále si myslím, že práca novinára spočíva aj v tom – slovíčku „neskoro“ zabrániť. Ale, ako vravím, to by chcelo predovšetkým osobnú snahu a poriadnu dávku vlastnej žurnalistickej aktivity…
Celá debata | RSS tejto debaty