par slov

…piť alkohol na mieste, kde ho môžu vidieť jeho študenti, fajčiť, navštevovať bary a krčmy, chodiť na miesta, kde sa napr. opaľuje – v prípade žien – hore bez, vulgárne hovoriť na verejnosti, mať tetovanie či piercing na viditeľnom mieste, nosiť vyzývavé oblečenie vo voľnom čase a podobne.

Áno, súhlasím s tým. Učiteľ, ako osoba, ktorá má dávať príklad našim budúcim generáciám, by naozaj toto všetko nemal robiť. Učiteľ by sa mal správať ukážkovo a slušne. Aj vo svojom voľnom čase by mal inšpirovať tých, ktorých stretáva alebo stretával vo svojich triedach. Lenže, každé zrieknutie sa čohosi niečo v súčasnej dobe stojí. Nerobme si ilúzie, že pred katedru chodia iba ľudia, ktorí z nejakého nejasného dôvodu nevstúpili do kláštora, že sú skrátka iní, infikovaní od prírody nezištnosťou a potrebou byť vzorom. Učitelia sú tiež iba ľudia z mäsa a kostí, ktorí chcú žiť presne tak, ako ostatní. Je preto normálne, že ich pochytí nápad dať si čosi na ruku vytetovať, alebo sa len tak rozhodnú s kamarátmi posedieť si v piatok večer v miestnej krčme pri pive. (Hm, a práve v piatok večer tam – aj keď vek na to nemajú – často sedávajú aj ich študenti či žiaci.)

Ak sa učiteľ naozaj má vzdať niektorých vecí vo svojom živote, potom by mal štát na to myslieť a ustanoviť to ako jasný bod do pracovnej zmluvy. Takýto bod niektoré povolania skutočne majú, ibaže s presným dodatkom, že ono zrieknutie sa je vynahradené finančne. Prirodzene, sumou, ktorá danú vec plne vyvažuje. Ak by učiteľ v takomto prípade porušil dohodu, dalo by sa uvažovať o jeho prepustení, ak by mal pocit, že dané obmedzenia nedokáže plniť, vzdal by sa svojej práce. Skrátka, niečo za niečo.

Kým tomu tak však nie je, buďme radi, že sme radi, a vážme si tých, ktorí pri tom plate, aký majú, ešte stále ochotne, dobrovoľne a bez akýchkoľvek nárokov na finančné odškodnenie i tak z veľkej časti dávajú príklad budúcim generáciám, a to v škole i mimo nej.