par slov

…a večer idú spať.
Dnes som si v práci otvorila okno. Ovial ma príjemný doobedňajší jarný vzduch. Pocítila som vôňu, ktorú som si nevedela zaradiť do žiadneho obdobia. Tak málo som ju v živote cítila. Naposledy vari niekedy počas pn-ky cestou od lekárky alebo za čias vysokoškolského štúdia, keď sme sa rútili na seminár začínajúci pred jedenástou.
Život sa vraj skladá z okamihov. Čert vie prečo, ale o mnohé okamihy sme ako ľudia, pracujúci, zarábajúci, zaradení do dospelého sveta povinností ochudobnení. Vlastne, už ako malé trojročné deti sme robili dlhé kroky popri otcovej či maminej chôdzi do škôlky. Bolo 6:30 a usádzali sme sa k prvým škôlkárom do triedy, kde sme strávili celých nasledujúcich deväť hodín. Pod dozorom, pod príkazmi, pre mňa, v strese. Potom prišla škola, niekoľko dlhých rokov povinností, mnoho, mnoho rokov štúdia, termínov, písomiek, skúšania od rána do neskorého popoludnia… a dnes je tu práca.
Kradnem si sama pre seba okamihy z noci, aby som si ten svoj život aspoň trochu užila. Kradnem si chvíle z víkendov, aby som z toho celého niečo mala. Som však častokrát natoľko unavená, že v týchto okamihoch aj tak iba previnilo zaspím.
Uvedomujem si, že musíme pracovať – že každé ráno musíme o pol šiestej vstať, presunúť sa do zamestnania, tam si odrobiť svojich osem, deväť, desať hodín, priniesť si prácu aj domov a tú po večeroch dokončovať, zlepšovať. Musíme robiť, aby sme mali z čoho žiť. Dostávame výplatu, ktorú investujeme do bývania, do jedla, do oblečenia (aby sme mali síl ďalej dobre robiť a v tej práci aj pomerne dobre vyzerať). Pritom výška platu na Slovensku mnohým neumožňuje ani len stráviť tých zopár dní ročnej dovolenky ako-tak podľa svojich predstáv. Viacerí ju trávia na záhrade s motykou v ruke alebo rekonštrukciou častí domu a bytu, na ktorú inokedy nezostáva čas.
Sme ako stroje, ktoré sa ráno zobudia a večer idú spať. Naprogramované na svoj výkon, dopĺňajúce si palivo, opravujúce si svoje súčasti, fungujúce, kým sa dá. Sme ako stroje, ktoré – vďaka opakovaným dôchodkovým reformám – budú pracovať až do smrti. Niekedy mám pocit, že je to cielené, že sme sa iba včlenili do programu, ktorý niekomu niekde veľmi dobre vynáša. Sme iba súčiastky veľkého stroja, ktorý ktosi vymyslel. Nie Boh, ten nie je krutý, ale ľudia, ktorí sa nám – ako kedysi cirkev kresťanom v stredoveku – snažia nahovoriť, že ak by sme takto nefungovali, neprežijeme.
Nemáme naozaj právo užiť si doobedňajšiu vôňu vzduchu, prechádzku, posedenie pri rieke, aby sme vedome neklamali svojho zamestnávateľa? Musíme už navždy dýchať príjemný jarný vzduch iba spoza okna našich kancelárií? Alebo existuje zmena pracovného času, reforma práce, o ktorú sa zatiaľ nikto nepokúsil?
Bolo by krásne môcť si občas rozvrhnúť deň podľa seba. Možno i náš pracovný výkon by bol vyšší. Ktovie! Alebo majú na tento „luxus“ právo iba tí niekoľkí vyvolení, ktorí majú lukratívnejšie zamestnanie? A my – lekári, predavačky, úradníci, kuchárky, krajčírky, učitelia, automechanici, opravári strojov, technici a mnohí iní – na to skutočne nemáme právo? Asi áno! Až dovtedy, kým sa budeme tváriť, že sme s týmto „životným štýlom“ spokojní… Kým niekto nepovie, že kráľ je nahý a my príliš, príliš unavení…