par slov

…cenzúru na reklamy, cenzúru na zahraničné filmy, o zahraničných televíznych programoch ani nehovoriac. Skrátka, zaviesť cenzúru na všetko, čo nám pripomína, že by sme niečo naviac mohli chcieť, že by sa nám čosi nové a drahšie páčilo.

Iba tak je možné, že by sme prestali my, Slováci, obsadzovať popredné priečky v hitparáde pesimistickosti.

Prečo sme vlastne takí smutní? Lebo máme malé platy? Áno, máme. Áno, naše nákupy nepredstavujú naše vysnívané plné tašky. Môžeme si dovoliť chlieb, maslo (to lacnejšie, ideálne rastlinné), mlieko v najšpeciálnejšej akcii a pár jogurtov tesne pred dobou spotreby. Z času na čas si kúpime aj nejakú drahšiu vec, neviem, napríklad mobil, a potom ho splácame a preplácame dva roky ako diví a tešíme sa, že máme ten najnovší, najlepší, dotykový… Teda, tešíme sa až do času, kým v tých odporných reklamách neuvidíme ešte lepší, ešte novší a štýlovejší.

Sme smutní, lebo nikam necestujeme? Vlastne, nikam inam okrem práce? No, áno, sme. Ale keby sme nevedeli o rôznych miestach, kde vylihujú z času na čas „celebrity“, ani by nám nenapadlo snívať čo i len o chorvátskej pláži. Akú radosť by nám robil náš vlastný dvor, pokiaľ nejaký máme, alebo iba mininámestie pred bytovkou!

Nuž, spyšneli sme. Chceme veľa. Chceme tak veľa, ako nám ukazujú, sľubujú a ponúkajú. Ak by nám neukazovali, nesľubovali a neponúkali, pred blížiacimi sa Vianocami by sme ticho hľadeli na naše parádne zásoby orechov a medu a tešili sa na pohodu praskajúceho krbu. Alebo na hračky z dreva alebo na novú motyku alebo na všeličo, na čo dnes už ani len nemyslíme…

Áno, píšem to trochu s iróniou a trochu s otázkou, či náhodou v tých riadkoch nemám aj pravdu. Zamýšľam sa v poslednom období nad tým, prečo sme na tom tak zle. Pozerám sa do nákupných košov svojich spoluobčanov a zisťujem, že to nielen ja, ale i oni, sú na tom zúfalo, pozerám sa na ich tváre, vidím smútok, pýtam sa na ich sny a dozvedám sa, že takmer žiadne nemajú. Je mi z toho ešte horšie…

Kde je chyba? A čo sa stalo? Prečo sme padli do akejsi národnej depresie? Naozaj sa nenájde nikto, kto objaví spôsob, ako nás z nej raz a navždy dostať? Alebo by sa na školách popri všetkých tých povinných predmetoch mala na Slovensku učiť aj schopnosť tešiť sa zo života? Mám pocit, že občas by to národu pomohlo viac ako päť hodín slovenčiny či matematiky týždenne…