par slov

Nie som patriot, nebijem sa do hrude, nemám problém s maďarsky, rusínsky a neviem ako hovoriacimi ľuďmi v lokalitách, kde žijú a kde sa tento jazyk preferuje, nemám problém ani s cudzincami, čo pracujú na Slovensku a dlhodobo sa odmietajú naučiť slovenčinu… len ma občas mrzí, že im nerozumiem, cítim sa hlúpo, akoby som bola v tej cudzine ja…

Ten istý pocit ma pochytil dnes pri sledovaní relácie slovenskej televízie – On air. Spočiatku mi ani „netrklo“, že nejde o slovenský názov, ale keď tak v závere moderátorka sľubovala, že i to týždeň sa v relácii On air dozviete všetky aktuálne novinky, ktoré pripravuje Rozhlas a televízia Slovenska, spozornela som. Zaujal ma ten paradox. Relácia prezentujúca program verejnoprávnych slovenských médií má anglický názov. Niečo mi na tom nehrá…

Platí ešte stále ten zákon o štátnom jazyku? Alebo neplatí? Alebo kašleme na zákony a vyťahujeme ich iba vtedy, ak sa nám to hodí? Či ako to vlastne je? Bolo by najlepšie naučiť sa po anglicky a prijať fakt, že je to nastupujúci slovenský štátny jazyk? Asi áno.

Tak potom milý Rozhlas a televízia ani nedávajte relácie o prvom slovenskom gymnáziu a nezdôrazňujte skutočnosť, že bolo pekné, keď sa slovenské deti mohli opäť vzdelávať v rodnom jazyku, nehovorte o Konštantínovi a Metodovi a pre dobro budúcnosti zabudnite na štúrovcov! Lebo ešte by náhodou „trklo“ aj iným Slovákom, že o pár rokov budeme v rodnom jazyku už iba ak tak mlčať…