par slov

Zase to bol jeden z tých dní, keď som sa musela zamyslieť, či človek dokáže robiť skutočné dobro. Vyšlo to z debaty s takmer jednoznačným tvrdením, že áno, že je to jednoduché, len s tým treba začať.

Všetky múdre vety hovoriace o potrebe dať druhému kúsok zo seba, nebáť sa riskovať, že za to nič nedostaneme, otvoriť sa pre iných, byť tu s nimi, usmiať sa na nich, zlo odplácať dobrom a pod., poznám. Ťažko mi je niekedy, keď ich počúvam, pretože mnoho, mnohokrát som narazila na úplnú nemožnosť ich realizácie… Napr. som sa za urážku odmenila úsmevom, človeku, čo mi ublížil, som to nikdy nepripomenula, v mnohých situáciách som zaťala zuby a čakala, kým hnev prejde… Toľkokrát som si vypočula reakciu, že som hlúpa, naivná, že dôverujem tým, čo ma aj tak sklamú, že toto nemám a toto zase mám… Skrátka, aj keď som oné pravidlá nedodržiavala so stopercentnou dôslednosťou (dokonca ani s päťdesiatpercentnou), aj tak to bol problém. A to nielen s tým, že si okolie myslelo svoje, to by som ešte prežila, ale hlavne s tým, že som vo svojom vnútri začala pociťovať čudné prázdno, ako keď čerpáte dlho vodu odniekiaľ, odkiaľ sa míňa… A zase nejaký dlhší čas trvá, kým sa doplníte.

Niekoľkých ľudí som sa teda dnes spýtala, či naozaj ide robiť len dobro. Niekoľkí ľudia mi povedali, že áno. S takou istotou a jednoznačnosťou, až som skutočne začala pochybovať sama o sebe. Vraj im ani len nenapadne pomstiť sa, keď im niekto ublíži, keď sa niekto dotkne ich srdca. Do hája makového, však ja svoj prúd myšlienok nedokážem zastaviť… Nemôžem si povedať, že sa nenahnevám, keď sa hnevám, nemôžem zabrániť predstavám, čo sa mi rinú v mysli ako vyšinuté, neviem len tak zabudnúť na bolesť, čo mi kto spôsobí… Áno, snažím sa reálnej pomste vyhýbať, hoci tým občasným malým prejavom sa vyhnúť i tak nejde, ale ak je hriech už myšlienka, potom som v tom háji makovom a môžem sa ísť pásť. A tak som teda usúdila, že ak iní nemajú s dobrom problém, ak im ani len nenapadne zlá myšlienka (ako tvrdia) a ja s tým mám večnú oštaru, asi som skutočne zlý človek. Alebo nie? Alebo všetko príliš analyzujem?

Ak máte svoje skúsenosti s dobrom, s vetami typu…

…nastav druhé líce, ak ti dajú facku na prvé, ak ti berú prst, daj im celú dlaň…

…realizovanými v praxi, privítam vaše postrehy. Potešia, poučia alebo ma minimálne kamsi posunú… možno aj ďalej. Lebo konať dobro je fajn, je to ten najlepší pocit na svete – to viem z vlastných skúseností – ale človek je človek a stále to má svoje ale… na ktorého spôsob odstránenia mi zatiaľ nikto nikdy nedal odpoveď.