Čas prichádza tajne, bez priznania strát, dotýka sa tela, brázdi na stokrát. Vyratúva prehry, akoby bol brat, a pritom je chladný, cudzí darebák… Čas si robí svoje, z rieky spraví púšť, nadchýna sa vôňou umlčaných úst. A len v šere izby pošle čierny list partu tichej nehy, šepne: „Musíš ísť…“
Pokračovanie článku