par slov

Sme nabití informáciami. Občas sme nimi až prebití, rozbití či zabití. Tlačia sa na nás z televízie, novín, časopisov, kníh, letákov, plagátov, z úst známych a priateľov, zovšadiaľ.

Možno dávno, keď ľudia viac manuálne pracovali a na zistenie noviniek nestačilo vyťukať www, každá správa, ktorá sa k nim dostala, bola dobrá. Tešili sa z nej, smútili nad ňou, ale pamätali si ju. My, v súčasnosti, sme však už od detstva zapĺňaní faktami. Počnúc materskou školou, sa do detí „hustia“ občas aj v dvoch jazykoch. Na ostatných stupňoch ich iba pribúda a pribúda, v nádeji, že sa náš národ intelektuálne posunie na najvyššiu úroveň. Nemám nič proti vzdelanosti, ale viem, ako to chodí, sama podľa seba. Čím viac informácií mi niekto do hlavy nalieva, tým väčšie množstvo z nej musí ísť automaticky von. Minule sa ma manžel pýtal, čo je to mitochondria, a ja, hoci som maturovala z biológie a tento pojem mi je dôverne známy, som mu na otázku presne a jasne nevedela odpovedať. Tak je to koniec koncov so všetkým, s čím denne nepracujem a čo pravidelne nevyužívam. Manžel si potrebný údaj našiel na nete, tak isto, ako si ho hľadá zakaždým, keď sa sám pre seba so záujmom chce v niečom rozvíjať. Nenadarmo sa hovorí, že inteligencia je to, keď vieme, kde máme danú informáciu nájsť… a zároveň, keď vieme, čo môžeme z hlavy slobodne vypustiť. Všetko zbytočné a nadbytočné nás totiž vnútorne zabíja.

Mám rada chvíle, keď som sama. Keď sa mi hlavou môže niesť voľný prúd myšlienok bez toho, aby ho niekto nečakane zastavil. Užívam si momenty, keď z toho všetkého, čo som sa počas dňa dozvedela, vyberám to, čo je pre mňa dôležité, zaujímavé, čo mi robí radosť. V istých sekundách rada snívam, tvorím si vymyslené scenáre na filmy, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta, hľadám námety na články, na poviedky. Preto mám rada cestovanie MHD. Častokrát som povedala, že nechcem vlastné auto už iba preto, že sa po únavnom dni neviem sústrediť, a tak by som spolujazdiacich vodičov na cestách a chodcov na chodníkoch iba zbytočne ohrozovala. Pravda je však taká, že si tie chvíle vlastných myšlienkových pokusov v mestskej doprave nechcem nechať vziať. Lenže – akýsi dobrák prišiel s „geniálnym“ nápadom umiestniť televízor do autobusu či do električky a ponúkať tak chtiac či nechtiac celú sadu programov na naše intelktuálne obohatenie.

Dnes som sa tak viezla niekoľkými spojmi a zakaždým sa mi do mojej hlavy vryl hlas onoho televízora. Rozprával a rozprával, najskôr niečo o kanadských parkoch, potom čosi o rozmnožovaní veľrýb atď, atď. Mrzí ma to, ale viac si z toho nepamätám. A to práve z onoho dôvodu, ktorý vyššie spomínam. Sme natoľko prebití informáciami, že tie, ktoré sa na nás tlačia už skutočne nechtiac, sami od seba odháňame. Počas môjho dnešného cestovania som spozorovala iba jednu ženu, ktorá na obrazovku hľadela, všetci ostatní zachmúrene pozerali von, ak im v tom náhodou (ako mne) nebránila reklama na okne. Nerozumiem významu tohto „televízneho mhd vynálezu“. Nerozumiem mu a ani ho nechcem pochopiť. Chcem len, aby okamžite prestal, lebo mi berie aj tú malú čiastku intimity môjho vlastného mozgu, ktorá mi v tomto prehustenom svete plnom faktov zostala.

Opäť vraj porastie cena mestskej dopravy. Čím ten nárast kompetentní odôvodnia? Zvýšením pohodlia? Zlepšením kvality? Možnosťou pozrieť si dokument priamo počas cesty, a tak sa naplno rozvíjať? Možno. Bojím sa však, že naše hlavy nie sú večne prázdne nádoby s možnosťou naplnenia sa hocičím a psychika je veľmi krehká vec. Keď toho jedného dňa bude na nás už naozaj priveľa, tak sa len tak zosypeme a bude. Kiež by sme do tej chvíle dokázali viac dbať nielen na našu telesnú hygienu, ale aj na tú duševnú… Veď rovnako, ako naše telo, potrebuje sprchu a relax aj naša myseľ a duša.

A na záver sa len tak prostoducho pýtam: Prečo, akým právom, mi, ako zákazníkovi Dopravného podniku, bránia vo výhľade reklamy, o ktoré nemám záujem? Alebo prosto že len tak… Tak ako sa budú o chvíľu preháňať aj v spomínaných televízoroch?