par slov

Občas mám skutočne obavu, že žijem v Truman show. Niežeby mi prekážalo, že sa stávam ústrednou postavou nejakej zvláštnej skrachovanej zábavnej relácie, ale skôr ma prepadajú návaly strachu, že v niečom podobnom žijeme tu na Slovensku my všetci. A že nás vlastne ani nikto nesleduje, a práve z toho dôvodu sa tu vôkol nás deje toľko nezvyčajných paranormálnych javov.

Televízne noviny po niekoľkých pokusoch dozvedieť sa niečo nové zo sveta radšej nepozerám, aj keď z čisto praktického hľadiska – pobaviť sa – ich občas zapnem. Je to síce taký smiech cez slzy, ale keďže mi z výplaty na žiaden iný kultúrny zážitok nezostáva, i tých niekoľko desiatok minút abnormality stojí za to.

Do slovenského vodárenského priemyslu (ak si to správne pamätám) vstúpil neznámy subjekt a narobil tam „galibu“. Normálne si tam vošiel a… nič. Len sa musíme zmieriť z dôsledkami tohto jeho vstupu. Ale kto to je? Prečo je neznámy? A prečo neznámym aj zostal? Alebo je to nejaký prepracovaný príslušník tajnej mimozemskej civilizácie, ktorého identitu skutočne radšej nesmieme odhaliť? Jejda, akú radosť by mala NASA, keby o tomto našom subjekte vedela! Veď po prvé, oni majú v tej Amerike len samé objekty a my, my sme už dávno aj v tomto smere pokročili a našli sme si neidentifikovateľný subjekt, ktorý možno – dokonca – ani nelieta.

Alebo naše vajíčka, teda nie naše, ale nemecké. Pravdepodobne je Slovensko na tom už skutočne tak zle, že si nevieme vychovať ani naše vlastné sliepky, ktoré by nám znášali naše vlastné slovenské vajcia. Či sme natoľko posadnutí konzumom vajec, že nám naša produkcia nestačí? Nie, nepýtam sa, rozumiem. Máme určite nejaké európske normy, pre ktoré musia naše vajcia spolu s naším mliekom, cukrom, soľou a neviem čím všetkým tiecť dolu potokom. Tak nám treba! Aj tak si o ničom slovenskom nemyslíme, že je dobré.

Investigatívny reportér, ktorý by podľa môjho názoru mal naozaj radšej snoriť za príčinami problémov, ktoré nás tu bombardujú zo všetkých strán, si vyjde na obhliadku do terénu, kde našli mŕtve dievča. Situácia je to mimoriadne neradostná a divák chce naozaj poznať detaily. Upútavka na jeho reportáž ich aj sľubuje, lenže namiesto relevantnej informácie sa divák dozvie päť názorov okolostojacich náhodných chodcov. Netuším, na čo je takáto správa dobrá, iba ak na vyplnenie pridlhého vysielacieho času.

V momente, keď som však dnes sedela v predraženej bratislavskej MHD a vodič vykukol spoza okienka a všetkých nás okríkol, aby sme mu láskavo vysvetlili cestu na konečnú, lebo on tam nikdy nebol, a ak tak nespravíme, odvezie nás inam, som však o existencii Truman show takmer prestala pochybovať. Cena lístkov astronomicky stúpa, cena všetkého astronomicky stúpa, výška platov viditeľne klesá… a Slovák na to všetko hľadí s otvorenými ústami neschopný slova. Samozrejme, poradili sme mu, veď predstava, že nás odvezie inam a my z našich pár voľných hodín, ktoré netrávime v práci, stratíme dobrú polovicu, nás presvedčila, že nemáme na výber… ale kam sme sa to, ako spoločnosť, dostali?

A novinári si opäť pripravia ďalšie vydanie televíznych novín plné „akčných“ správ, ktoré neriešia nič. Alebo napíšu článok o šatách z plesovej sezóny či famóznu reportáž o prvom mieste v akejkoľvek súťaži. Nenapadne im, že práve oni majú jedinečnú príležitosť niečo zmeniť, na niečo upozorniť, dať podnet k riešeniu, netrápi ich, že touto šancou mrhajú. Veď kde niet divákov, niet ani kontroly, a preto… preto to všetko vôkol nás tak záhadne „dobre“ vyzerá.

Kiež by to bola iba nejaká televízna show, na ktorej sa napríklad bavia americkí diváci. Aspoň by to dávalo aký-taký zmysel. Lenže je to realita, suchá a boľavá, a my namiesto toho, aby sme ju menili, len tak zúfalo hľadíme pred seba. A vlastne, možno už ani na žiadnu zmenu nemáme síl…