Chcela som si v práci kúpiť minerálku. V našom bufete. Chcela som si kúpiť slovenskú minerálku, keďže si o slovenských minerálkach naozaj myslím, že sú kvalitné
Pani v bufete sa na mňa zachmúrene pozrela a oznámila mi, že slovenskú vodu nemajú, ale majú nejakú francúzsku a izraelskú, vraj veľmi dobrú, že mám skúsiť. Odmietla som s tým, že sa teda vrátim poobede, keď by – podľa jej slov – mal prísť tovar.
Tovar prišiel, ale po vode nebolo ani stopy. Rovnako tak jej nebolo ani na druhý deň. Opäť mi pani v bufete ponúkla francúzsku a izraelskú náhradu. Opäť som odmietla. Nemám problém s francúzskou a izraelskou minerálkou, ja si ju kúpim, keď pôjdem do Francúzska a do Izraela, ale pochybujem, že v Paríži mi kdesi, hoci na preriférii, ponúknu Budiš.
O dva dni na to som poslala do bufetu kolegu, v celej veci poučeného. Vrátil sa so smutným oznámením, že tie minerálky ešte neprišli. Teda, tie slovenské, tie francúzske a izraelské majú… Ach, jaj.
Takže… čudujeme sa, že sa našej ekonomike nedarí? Nečudujme sa! Najmä nie, kým pijeme francúzsku a izraelskú minerálku, jeme nemecké maslo a rakúske vajcia… Ja naozaj podporujem predaj a kúpu slovenských výrobkov, ale ak mi neustále niekto bude znemožňovať prístup k nim, je to ťažké.
PS: Nekúpila som si tú francúzsku ani izraelskú minerálku, kvôli nákupu slovenskej som zarátala do rannej cesty aj návštevu hypermarketu. Nemám však každý deň také šťastie, že mám čas a stíham obiehať veľké obchody, nemám ani auto, aby som si veľké balenie fliaš priviezla do práce a … nemám ani zamestnávateľa, ktorý by sa mi o pravidelný pitný režim postaral sám…