…by mala byť vzorom, by mala byť inštitúciou, ktorá pochopí, ktorá navedie, ktorá podá pomocnú ruku. Cirkev by mala byť spoločenstvom, kde sa človek cíti ako doma, ako v rodine.
Takto som cirkev vnímala v časoch dávno minulých, počas socializmu, počas našich tajných návštev kostola, v blízkosti ľudí, ktorí zdielali podobný osud ako my, osud tajných kresťanov, pretože otcovi (ako obyčajnému učiteľovi) stál režim za chrbtom a vyhrážal sa za verejnú návštevu kostola preradením do školy na konci okresu alebo aj vylúčením zo školstva.
Zostala som veriacou a vždy ňou budem, pretože Boh pre mňa znamená všetko, ibaže cirkev prestala byť v mojom vnímaní synonymom viery a čím ďalej, tým viac a viac sa od nej vzďaľujem.
Včerajšia Noc kostolov v Bratislave sľubovala, mimo iného, aj možnosť návštevy františkánskeho kostola a návštevu kláštornej kaviarne pod lipou, ktorá – parafrázujem z plagátu – vám bude k dispozícii v priebehu celej akcie, t. j. do 24:00. Nikde zmienka o zákaze fotenia, iba spomienka na to, že naposledy nám v tomto kostole povolené fotenie bolo. Nie sme novinári, aby sme hľadali senzácie, ani nám nešlo o znetvorenie krásy chrámu a jeho okolia, iba o prezentáciu umenia na stránkach, kde fotografie uverejňujeme. V tichom úžase som sa ocitla pod lipou, cítila som jej vôňu tak intenzívne ako už dávno nie. Tajomné prostredie ma zaujalo, pôsobilo príjemne. Ktohovie, ako dlho by sa mi spomienka na toto miesto zdala fascinujúcou… keby, keby k nám neprikráčal mních (kňaz?) a ostrým hlasom sa nespýtal, kto sme a ako si dovoľujeme fotiť na súkromnom pozemku.
Jeho odpoveď, že sme nikto (lebo skutočne sa ako Niekto necítim), ho neuspokojila, ani moje vymazávanie fotiek veže kostola mu nebolo dostatočným ospravedlnením, slová „prepáčte“ považoval skôr za provokáciu. Svoje otázky dookola opakoval a oháňal sa pojmom súkromný pozemok. Asi to ma nahnevalo najviac. Fotila som totiž veľakrát stromy, kvety, psíkov na skutočne súkromných pozemkoch, kde by ma podobná reakcia majiteľov ani neprekvapila. Tí však, keď si to všimli, boli vždy ústretoví, kamarátski… Ak si mních nárokuje na to, že kostol, kláštor a záhrada sú súkromným pozemkom, príde mi to – povedzme – vtipné. Na otázku, čí súkromný pozemok to je, odpovedal: „Nášho kláštora.“ Takže beriem to tak, že to tak aj cítil.
Nie je všetko na Zemi i tak Božie? A nie je to tak, že hoci bežný človek vníma svoj malý byt ako vlastný, cirkev by mu mala ísť príkladom a ukázať, že ide o dary od Boha, na ktorých netreba lipnúť?
Tieto slová síce smerovali ku katolíckej cirkvi, ale podobné správanie je príznačné aj pre zástupcov iných cirkví. Mnohí z kňazov sa totiž už dávno odklonili od Ježišovho príkladu správania sa k ľuďom. Samozrejme, česť výnimkám, pretože dodnes poznám aj takých, ktorým je toto správanie vlastné a ku ktorým táto kritika nesmeruje.
Bože môj, kedy aj tí ostatní v Tvojej službe pochopia Tvoje 11. prikázanie lásky?