Slová lekára jej zneli v hlave. Predrali sa cez uši a zakotvili hlboko v mysli, bez akejkoľvek nádeje na umlčanie.
Vyšla z ordinácie a rukou si prešla po hlave, akoby na nej mohla nahmatať vlasy. Nie, neboli tam. Po všetkých chemoterapiách jej už dávno odišli. Len ona si akosi na ten zvláštny, prázdny pocit nezvykla. Nemohla. Nikdy si na nič, s čím sa nevedela vyrovnať, nezvykla. Vždy ju každá pálivá bolesť zožierala a hrýzla, upaľovala jej dušu zaživa.
V dvadsiatich rokoch vstúpila do kláštora. Toľkokrát stála nad telom chorého človeka, umývala ho, menila mu plienky, hovorila mu vety, len aby ho upokojila. Stretávala sa každý piatok s mladými ľuďmi na fare, do noci sa hrávali hry, spievali, čítali, cez víkendy trávila čas v detskom domove. Rozdávala sa na každú stranu v pevnej nádeji konania dobra. Vydávala zo seba maximum, obetovala pre iných kus vlastného života.
„Pozri sa na tú sestru,“ šepkali si ľudia na ulici, „obdivujem, ako dokáže darovať svoj život iným. Všimni si, s koľkou láskou sa venuje tomu človeku na vozíku. Zdvíha ho a pritom je taká slabá…“
Kdesi vo vnútri, kam zašla vo svojich myšlienkach iba ona sama a potom ešte Boh, vedela, aká je pravda. Tmavé rúcho dokázalo zakryť telo, maska, akokoľvek úprimne a obetavo ušitá, prekryla kvílenie jej ducha, ale za stenou všetkých tých vecí verejných, v malej kutici zaprášených spomienok sa zmietala horúca, vášnivá a možno aj zlá duša človeka. Prerážala na povrch v momente, keď pri svojom poslaní už ďalej nevládala, keď nedokázala pred inými úprimne povedať, ako ju mrzí, že trpia, keď počítala minúty do odchodu z detského domova, keď takmer padla pod nánosom opakovaných volaní zomierajúceho človeka. Považovala sa za zlú. Vyčítala si to. Spovedala sa z toho. Mlčala o tom. Celý život sama so sebou bojovala.
A potom jej raz lekár oznámil, že má rakovinu. Prešla niekoľkými vyšetreniami, mnohými liečeniami, modlila sa tak úpenlivo, až k nej prišiel neznámy muž, pozrel sa na ňu a po dlhom pohľade skoro chladne utrúsil: „Každá ruža má tŕne. Aj tŕne majú svoj význam. Nie sú škodlivé, sú iba na to, aby bránili to najvzácnejšie… Každá ruža má tŕne.“ Dlho nad tými slovami rozmýšľala. Až si zobliekla mníšske rúcho a odišla k rodičom. Dovolila prvému tŕňu zo svojej duše vyrásť na povrch. Hľadala v starých škatuliach, hľadala sama v sebe, kam kedysi chcela zájsť, kým skutočne chcela byť. Teraz, s liekmi na stole a vražednou diagnózou v lekárskej správe, to bolo beztak jedno, ale pri každom novom vypustenom tŕni uvoľňovala svoje vnútro a viac a viac verila na zázrak.
Dnes jej lekár, muž, ktorého kedysi náhodou stretla na ulici, povedal opäť tú istú vetu: „Každá ruža má tŕne. Ich dusenie v tebe ťa takmer zabilo. Až keď si im dovolila vyrásť, našla si sama seba. Áno, si zdravá. Výsledky sú lepšie, ako by som čakal.“ A kým sa dotkla kľučky na dverách, zachvela sa na celom tele. Martin stál za ňou a dlaňou jej prešiel po chrbte: „Ešte malá otázka: vezmeš si ma?“ Bol jej sympatický, od prvého okamihu, ale od toho istého okamihu vedela, že sa nesmie predovšetkým spreneveriť sama sebe, že nič v sebe nesmie udusiť. Pokývala hlavou: „Ešte si to rozmyslím.“
„Pridobre ti narástli tie tŕne…“
Slová lekára, Martina, jej zneli v hlave celý deň. Ešte dlho. Kým stála pred plátnom v ateliéri, v dome svojich rodičov. Maľovala a ďakovala Bohu, že jej zložil masku, masku dobroty, a urobil ju tým pádom ešte lepšou…