Jedna bývalá kolegyňa mi raz, pri mojom definitívnom odchode z práce, povedala: „Nie, nesľubujme si, že sa uvidíme. Je to zbytočné. Budeme si to síce sľubovať a dohadovať sa, ale ver, že sa to nikdy nestane.“ Už sme sa nevideli. Ani sme sa o to nepokúšali. Ani nemám jej telefónne číslo, a to som ju ako kolegyňu mala naozaj rada. Lenže… hoci to nie je vždy takéto chladné a „brutálne“, treba uznať, že niečo na tom jej vyhlásení bude – skúsenosť, pravda, čo ju naučil život.
Veď koľkokrát ste už vy sami sľúbili, že sa s niekým stretnete, pričom pri samotnom vyslovení tých slov ste vedeli, že tomu tak nebude?
Vyhýbam sa týmto prázdnym slová, odkedy som si uvedomila, že sú prázdne. Snažím sa hovoriť v konkrétnych dátumoch alebo aspoň v týždňoch, nech nepodľahnem tragikomickému fenoménu raz. Snažím sa dodržať dohodnuté sľuby, pretože inak ma prepadá strašná predstava, že to raz môže skončiť tak akurát na pohrebe. (Prepáčte za ten rýchly spád témy, ale koľkí sme už pri hrobe nariekali, čo sme sa tomu dotyčnému predsa len neozvali o čosi skôr?) Lamentovať na kare je neskoro.
V rámci môjho postoja som nedávno reagovala na nápad, že sa konečne musíme stretnúť, úplne presným miestom a časom stretnutia. Neviete si predstaviť to prekvapenie v očiach človeka, ktorý bol ešte pred minútou plný rečí, ako veľmi sa chce so mnou porozprávať a ako veľmi mu záleží na mojich zážitkoch. Takmer habkal, kým z neho vyliezlo, že si potrebuje ešte čosi overiť a ozve sa. Jasné, že to padlo. Vlastne, že to padne, som už vedela, keď sa o onom stretnutí prvý raz zmienil. Nehnevám sa. Som v podstate rada, že to potvrdilo moju teóriu.
Pri mojom laickom skúmaní tohto fenoménu som však dospela k záveru, že túto vec sľubov robíme až od istého veku, akoby bola súčasťou nášho rastu, kdesi okolo dvadsiatky sa na nás nalepí ako prvé šedivé vlasy a už nie a nie sa jej zbaviť. Tínedžeri sa jej vyhýbajú, ak si sľúbia stretnutie, zvyčajne to myslia vážne, ak sa dohodnú, že sa uvidia, tak sa s tým kamarátom aj naozaj zídu. Netuším, prečo sa to v našich mysliach neskôr zmení (áno, povinnosti, rodina, únava, ale…), ale mali by sme si aspoň prestať klamať. Lebo ruka v ruke s dvadsiatym rokom života prichádza totiž zvyčajne aj pretvárka a práve ona je hlavným spúšťačom našich nekonečných výmyslov.
A to pritom všetci tvrdíme, ako ju nemáme radi…