…o to vyšší vek.
Ocitla som sa dnes zhodou náhod na dni otvorených dverí Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. Zhodou náhod na škole, kde som kedysi chcela študovať a kam by som si aj dnes prihlášku dala, keby som nemala vek, aký mám, prácu, z ktorej by ma na denné štúdium určite nepustili a z ktorej by som naň ani nezarobila. Napriek tomu šlo o skúsenosť na nezaplatenie a tej zhode náhod za ňu ďakujem.
Až tam som si totiž uvedomila, ako sa človek počas svojho života vyvíja. Nie je síce nič výnimočné na fakte, že inak vidí svet vo svojich osemnástich rokoch a úplne inak vo veku nad tridsať, ale všetky tie životné facky, neúspechy, opätovné zdvihnutia, zrazenia i vzostupy na ňom zanechajú krásne stopy skúseností. Naraz sa nebojí zdvihnúť ruku a spýtať sa, sformulovať presne mierenú otázku, nebojí sa osloviť ľudí, pred ktorými by sa kedysi triasol od strachu, je si vedomý toho, čo smie, čo je slušné, čo možno provokatívne, no najmä toho, kam tým všetkým mieri. O čo príde katedra, keď vás neprijme? Vo svojich osemnástich rokoch som nemala poňatia, čo na túto „zákernú“ otázku odpovedať, dnes by som na ňu odpovedala rada, ale už sa ma ju nikto nespýta. Pravdepodobne som nemala ani tušenia, na čo by som sa počas či po štúdiu žurnalistiky zamerala, dnes to viem, dnes viem, čo potrebuje analýzu, kritiku, sledovanie, o čom by stálo za to písať, čo reflektovať…, ale dnes je to už – čo sa týka mňa – zbytočné.
Určite však nie je zbytočné apelovať na mladých ľudí, kým majú čas rozhodnúť sa. Ponúkať svoje postrehy, nútiť ich myslieť, okresávať ich detské sny aspoň do tej miery, aby neprepásli chvíle, ktoré sme prepásli my. Formovať ich, síce v rámci ich vlastných predstáv, ale z našej pozície dospelého a skúsenejšieho.
…
Napokon, osobne mi dnes na Katedre žurnalistiky, na objektívnej to pôde slovenského školstva, zarezonovala v ušiach informácia, že majú svoju spriaznenú televíziu – televíziu Markíza. Síce sa čudujeme, že na Slovensku sa všetko predáva z rúčky do rúčky od kamaráta ku kamarátovi, na základe dohôd, ja ťa mám rád, tak ja ti teda ten podnik predám, divíme sa, keď vypláva na povrch kauza Gorila a ktovie čo ešte, ale vôbec si neuvedomujeme, že na tomto princípe tu funguje úplne všetko. Už ani objektivita budúceho novinára nemôže byť objektívna, keď je programovo predpripravovaný do televízie Markíza. Veď základná požiadavka jeho práce – odhaľovať, pátrať, snoriť, upozorňovať – je čičíkaná päť rokov medom súkromnej televízie, o objektivite ktorej nateraz radšej pomlčím…
Nikde však nie je napísané, že aj človek nad tridsať či štyridsať rokov nemá šancu študovať, hoci je jasné, že o denné štúdium v jeho prípade nepôjde. Možno raz, ak si na externú formu, i keď v inom meste, našetrím, risknem to… len sa bojím, že tých skúseností bude čím ďalej, tým viac, a možno sa medzi nimi ocitne aj tá, že súčasné vysokoškolské štúdium na Slovenskú sa už ani absolvovať neoplatí… Ktovie.