Ako som spomínala, politiku nesledujem a voľby ma nezaujímajú, ale tie plagáty sa mi tlačia do očí, kade chodím, kde sa veziem, kam len pozriem…
Nemám rada predvolebnú kampaň. Už v časoch dávno minulých som ju nemala rada, pretože som ako druháčka na základnej škole musela v ružových bodkovaných šatách tancovať počas jednej z nich (dodnes nerozumiem, o akú kampaň v čase socializmu šlo) na pesničku Medveďku, daj labku taký primitívny tanček. V podstate, s odstupom času sa mi tá pieseň skutočne zdá dostatočne predvolebná a verím, že ak by si súčasní politici na ňu spomenuli, tiež by nahnali desať osemročných dievčat pobehovať ťarbavými krokmi po pódiu a falošne spievať, no na(ne)šťastie, oni to robia úplne inak.
Nechcem tu popisovať predvolebné frázy, na ktoré všade narážam, ale ak by som si založila novú stranu a zvolila napr. krikľavo ružovú farbu na svoju prezentáciu alebo v ideálnom prípade čiernu, lebo tá by najlepšie vystihovala budúce smerovanie Slovenska, možno by som ešte nabrala odvahu tvrdiť, že spolu to dokážeme či ľudia potrebujú istoty, no v prípade strán, ktoré sú na politickej scéne už roky, to považujem za klamstvo. Ako inak mám pochopiť ich reči? Ako môže ktosi, komu sa rozpadla koalícia založená práve na spolupráci, hovoriť, že niečo dokážeme spolu? Ako môže predseda strany, ktorý zobral svoje predvolebné reči v predchádzajúcej kampani späť ešte pred sčítaním hlasov, sľubovať, že naplní naše peňaženky? Ako môže strana, pri vláde ktorej som sa cítila skutočne neisto, dookola omieľať čosi o istotách? A napokon, kde berú aj tváre, čo sklamali snáď všetkých a všade, silu postaviť sa pred dav a ručiť, čo všetko geniálne a skvelé nás vďaka nim čaká? Netuším. Jedinou odpoveďou mi je to, že ide o ľudí bez chrbtovej kosti, bez svedomia, bez schopnosti rozpoznať úprimnosť. A ak je politika založená práve na týchto typoch, potom musím vo svojej apatii naďalej vydržať.
Ak by som manželovi každú sobotu sľubovala palacinky, ktoré robiť naozaj neviem, asi by mi po mesiaci neveril a po dvoch mesiacoch by mu pri mojich slovách zostalo zle, po troch mesiacoch by si myslel, že nie som celkom v poriadku a neskôr by túto moju frázu nadobro ignoroval. Takto nejako sa preto k celej veci staviam aj ja. Pamätám si len na slová istého „nádejného politika“, ktorý povedal, že aj neúčasť vo voľbách je vyjadrenie názoru, minimálne toho, že mi to je jedno. A mne to už skutočne jedno je. Nech ma prehovára slovami o volebnom práve a pripísaní môjho hlasu neviem ktorej strane, kto chce, skutočne ma nepresvedčí, pretože ja si na rozdiel od všetkých tých ľudí, čo nemajú hanbu uverejniť svoju tvár pri vete s vyloženým klamstvom, aspoň za svojím slovom stojím…
Alebo aj ja mám právo klamať ostatných? Lebo ak áno, potom tu zverejním číslo účtu a za každé pripísané euro vám sľúbim jeden mercedes. No a čo, že vám ho potom nepošlem! Však len poviem, že akosi sa mi to – aj napriek mojej veľkej snahe a prehnaným víziám – nepodarilo…