Nie samota v zmysle odlúčenia na pustom ostrove v apokalyptickej scéne, ale samota, ktorú budeme chcieť dobrovoľne.
Neviem, kedy sa to stalo, a určite to nepostihlo všetkých ľudí, no čím ďalej, tým častejšie sa stretávam s názorom, že chvíľa samoty a nerušeného pokoja je len snom, po ktorom človek túži. Niektorí chodia na vlastné výlety, sami so sebou, iní sa iba tak sami prechádzajú, aby zostali s vlastnými myšlienkami. Podaktorí volia celý svoj životný štýl v duchu neviazať sa a byť zodpovedný len sám za seba, bez záväzkov a obmedzení.
Kedysi žili v jednom dome viaceré rodiny. Nevesta sa striedala pri sporáku (či peci) so svokrou a do toho im asistovala vnučka alebo prababka. Bol to bežný stav a nikomu ani len nenapadlo protestovať. Dnes sa mladá rodina automaticky postará o vlastné bývanie a ak to nejde, tak to v rodine zvyčajne narobí veľké problémy. Citeľný počet mladých párov dokonca odchádza do zahraničia, zarobiť si, ale tak či tak odchádza od svojich najbližších. Máme potrebu izolovať sa v panelákových bytoch i v rodinných domoch, mať toľko izieb, aby sme sa videli, len keď to potrebujeme. A je to akési prirodzené, normálne, podčiarkujem, je to potreba, ktorú nielenže chceme, ale máme pocit nutnosti naplniť.
Možno sa tak stalo preto, že je nás na Zemi už vážne dosť. Kedysi obyvatelia malých dediniek pod horou nestretávali, ako bol deň dlhý, taký veľký počet ľudí, aký stretávame my. Narážame na nich všade, niekedy aj keď nechceme. Naši predkovia sa tešili v nedeľu do kostola/v piatok večer do krčmy/dvakrát do týždňa do obchodu/raz za mesiac do väčšieho mesta na trh, lebo to bola pre nich jedinečná príležitosť dozvedieť sa, čo je nové – kto s kým chodí, komu sa čo stalo, ktorá žena je tehotná, kto sa kde opil, koho bije manžel… Teraz si človek zapne facebook a má to všetko pred sebou aj s fotkami, aj s analýzou stavu… tak načo sa obťažovať? (Niežeby na klebetách stál svet, ale niektorých i takéto veci vedeli pritiahnuť do spoločnosti.)
My sme však dnes unavení z toľkých informácií, často z informácií, ktoré vôbec nepotrebujeme, a veľakrát sme už unavení aj z náhodných pohľadov na ulici, z náhodných oslovení. Pracujeme s ľuďmi, pre ľudí, pracujeme tak, že sme ľuďom na očiach… a z toľkej otvorenosti sa až potrebujeme zavrieť. Ako v Zamiatinovom My, ako v Orwellovom 1984. Konečne raz, konečne niekde, stratiť sa z dohľadu ostatných… Zapríčinili sme si to sami, o tom niet pochýb. Aj sme spohodlneli a stali sme sa menej tolerantnými. Ale je to iba tým? Či prosto, čím to je? A ako to zmeniť?
Jurij Mamlejev v Zošite individualistu v Ruských kvetoch zla píše o pocite maximálneho odcudzenia od ľudí. Keď som túto poviedku dala prečítať kamarátke, nepochopila ju, keď som ju dala prečítať niektorým iným, pochopili. Ak človek čo i len trochu zažije pocit nutnosti byť sám, pochopí, aké zúfalé a tragické následky môže takáto potreba napokon vyvolať. Možno iba cesta späť k akýmsi tradičnejším hodnotám, k akémusi tradičnejšiemu spôsobu života dokáže vytrhnúť človeka z možného zúfalstva. Alebo to je už samotný únik? Neviem, ale odpoveď na položené otázky chcem rozhodne naďalej hľadať…
(fotka použitá so súhlasom jej autora a veľmi pekne za ňu ďakujem)