No čo už narobím? Každý rok čakám, každý rok sa nádejam, každý rok chodím netrpezlivo okolo našej panelákovej schránky v presvedčení, že komisia, ktorá rozhoduje, kto je a kto nie je pozvaný na onú „udalosť roka“, si spomenie aj na moje meno. Nič. Každý rok nič.
A tak aj tento rok sa musím uspokojiť s pokojne prežitými Vianocami a veselým Silvestrom a zaradiť sa k väčšine Slovenska, ktorej nezostáva nič iné iba tešiť sa na tie ďalšie Vianoce a ďalší Silvester (navyše v zapeklitom presvedčení, že sa tí Mayovia mýlili). Nuž, niekto má hneď po Silvestri plnú hlavu starostí, čo na seba, a niekto plnú hlavu starostí, čo do seba, keďže sa počas sviatkov zase raz vyhádzal z peňazí.
Ale dobre aj tak, že mi tá pozvánka neprišla! Keď som tak nad tým pred spaním rozmýšľala, zistila som, že môj manžel nemá rád veľkú spoločnosť a presviedčať ho, aby tam so mnou šiel, by bol dosť tvrdý oriešok. Brať so sebou niekoho iného mi ani nenapadlo, veď čo by si už len novinári pomysleli, ak by som sa tam neobjavila so svojím právoplatným, a čo by si pomysleli čitatelia bulvárnych novín, keby ma nevideli prichádzať po červenom koberci s ním! No dobre, nie som natoľko známa, aby som novinárov a obyvateľov Slovenska trápila, ale i tak – ide o princíp. Takže mám o starosť menej, manžela nemusím prehovárať a môžeme stráviť príjemný romantický večer pri nejakom filme doma a nie tam kdesi medzi stovkami zúčastnených v starej budove.
A potom, potom tie šaty. Aj to by bol problém. Pri mojom nakupovaní vo výpredajoch a sekáčoch by som musela poriadne zapnúť nohy i myslenie, aby som vytvorila model hodný spolufotenia so Zdenkou Studenkovou alebo inými celebritami vo fotokolážach typu hlasuj, ktorá dáma bola najlepšie oblečená. Samozrejme, chcela by som vyhrať. Veď kto by už len nechcel? Taká noblesa a taký luxus! Hrialo by ma to pri srdci hádam celý rok.
Napokon mi tak došlo, že tretím problémom, ktorému sa vďaka nepozvaniu vyhnem, je komunikácia. Absolútne si totiž neviem predstaviť, ako si tak kecám s Milkou Vášaryovou na chodbičke pri toaletách, ani netuším, čo by som prehodila za slová s Borisom Kollárom a jeho novou či starou ex… a už vôbec nechcem myslieť na to, ako by som odmietla ktoréhokoľvek ministra, ak by po mňa prišiel tancovať. Boli by to veru nepríjemné situácie, plné ehmkania, zdvorilých úsmevov a umelého pretvarovania sa. Potrebujem to? Nie! Napokon, vidieť predstavenie baletu a nejakú tú zapadajúcu hviezdu „svetového“ formátu ma i tak neláka. Ach, som možno pokrytecká a zlá, ale musím sa predsa nejako z tej depresie, že mi pozvánka neprišla, dostať. Pochopte ma!
A to som sa ešte včera dozvedela, že vlastne ide o charitatívnu akciu. Tento rok podporí ples kardiocentrum. Síce je pravda, že by som s tými svojimi „drobákmi“ pri zlatých prepeličích vajciach bila do očí, ale beztak, mohla som byť slávna, obletovaná, fotografovaná, najedená, vytancovaná a ešte k tomu všetkému aj sociálne cítiaca. A oni mi tú pozvánku jednoducho nepošlú!
Nuž peknú zábavu teda zajtra. A aby bolo jasné, o rok čakám opäť, pri schránke, pri schránke jedného z tých obyčajných panelákov. A po šatách, ktorí si dám na seba sa budem obhliadať celá rok. Veď nádej zomiera posledná… 🙂