Pozerávala som Beverly Hills 902 10. Pozerávala som ho z rôznych dôvodov, prvú sériu najmä preto, že sa vďaka nemu predo mnou otváral svet, ktorý som dovtedy nepoznala. Obľúbila som si hrdinov, prirástli mi k srdcu. V ďalších častiach sa však niektorí definitívne stratili, niektorí pribudli, niektorí odišli iba dočasne, všetko sa to premlelo tak, že som znechutená na seriál napokon zanevrela.
S odstupom času som si uvedomila, že to tak nejako chodí aj v ľudskom živote. V každej jeho etape stojí pri nás niekto iný. Kým v istom období lipneme na kamarátke, ktorá sa spolu s nami túla mestom, o niekoľko mesiacov neskôr máme blízko ku kamarátovi, čo nás zásobuje dobrými filmami a je ochotný zúčastniť sa každej akcie v meste. Po čase sa i on vyparí z našej každodennosti a pribudne ktosi nový, napr. človek fanaticky zaujatý lietadlami či posadnutý kozmetikou… Nejde však len o záľuby, ide o jeho pohľad na život, o jeho vnímanie nás samých, o jeho hodnotenie našej existencie, o naše spoločné zážitky.
Mnohokrát sa pozerám na plochu svojho monitoru, pozerám sa do šuplíkov svojej skrinky. Nachádzam priečinky alebo škatule, v ktorých sú veci akosi prapodivne spojené s minulosťou, s časom, keď sme tie veci dostali, keď boli pre nás dôležité, keď sme si mysleli, že sa bez nich nezaobídeme. Každá skladba v priečinku, každá fotografia, každý list, každá hračka, všetky maličkosti majú svoj význam, sčasti zapadnutý prachom, sčasti z neho vystupujúci a pripomínajúci sa. Za každou takouto hŕbou cítim však aj bolesť – z odlúčenia, zo straty, z posledných spoločne strávených chvíľ. Aj keď sa ľudia v našom živote menia, aj keď tu vravím, že je to prirodzený a nutný kolobeh, v realite sa nedá jedna postava okamžite zameniť druhou, nedá sa preseknúť dej a vytvoriť novú pre diváka (čiže vlastne aj pre nás samých) príťažlivú sériu. Od malička ma rozkamarátenia bolia, od malička sa ich bojím, od malička sa pokúšam s nikým nenadviazať skutočne otvorený kamarátsky vzťah, lebo kdesi v podvedomí mi neustále bliká svetielko, že raz i tak toto obdobie prejde a všetky naše tajomstvá, ktoré sme pred kýmsi vyriekli, sa vlastne stanú nepodstatnými a zabudnutými, potrestanými za ich obyčajnosť.
Určite existujú aj ľudia, ktorí spoznali kamarátov na celý život. Áno, počula som o nich, dokonca som o nich aj čítala, nikdy som však nikoho takého reálneho nestretla.
Človek sa pravdepodobne musí posúvať ďalej. A pravdepodobne práve vďaka tým novým ľuďom, ktorých stretáva. Dáva im šance zasiahnuť do svojho života, prijíma výzvy, čo mu dávajú. Vnáša ich do svojich bežných starostí, delí sa s nimi o dni. Nie je teda správne brať tie šance ani iným, nie je správne brániť im v nových možnostiach, no nie je správne brať ich ani sám sebe a ignorovať zmeny, ktoré sa vôkol nás kopia. Ak stojíme na onej križovatke trápiaci sa nad odchodom jedného z našich kamarátov, možno sa stačí iba poobzerať, či ktosi iný nečaká na šancu, čo mu dáme. A s plným presvedčením si dovolím tvrdiť, že sa tam isto ktosi taký nájde.
Napriek všetkým stratám vo svojom živote, poznám ľudí, ktorí sa z toho môjho seriálu „Beverly Hills“ na niekoľko častí či sérií stratili, no ak sa znovu v jednej z jeho epizód ukážu, dokážeme spolu komunikovať tak, akoby sme pokračovali v téme spred mnohých dielov, akoby sa nič medzi tým neodohralo. Týchto ľudí si vážim a týmto ľuďom som i tak ochotná dať v tom vlastnom príbehu novú šancu.
>„Prečo ľudia pália mosty? Prečo len sú takí sprostí?“<
Spieva Richard Müller a má pravdu. Nikdy netreba spáliť most, rozhádať sa a zabudnúť. Lebo nech sú tí ľudia v našich životoch hoci iba epizodickými postavami, majú svoj význam a svoju „prácu“… a nikde nie je napísané, že ten význam a „prácu“ už do tohto času úplne dokončili… 🙂