Čas prichádza tajne,
bez priznania strát,
dotýka sa tela, brázdi na stokrát.
Vyratúva prehry, akoby bol brat,
a pritom je chladný, cudzí darebák…
Čas si robí svoje,
z rieky spraví púšť,
nadchýna sa vôňou umlčaných úst.
A len v šere izby
pošle čierny list
partu tichej nehy,
šepne: „Musíš ísť…“