Počúvali ste niekedy rozhovor mladých dievčat? Síce viem, že je to neslušné a že by sa to nemalo robiť, ale akosi nikdy nemôžem odolať a pri každej príležitosti, ktorú mám, sa započúvam.
„A ja, že kde si ma videl? A on, že šak v meste. A ja, že nehovor, ja som ťa nevidela. A on, že šak kukaj. A ja, že čo som ty. A on, že…“
Vyzerá to zakaždým takto… a podobne. Všetky vety sa začínajú čarovným spojením slov „a ja, že“ (sama neviem, či tam uvádzať či neuvádzať čiarku) a potom nasleduje dlhý nezmysluplný príbeh, ktorý to dievča hovorí až zadychčane rýchlo a to druhé ho zanietene počúva a ešte zanietenejšie prikyvuje. Obe sa v presných časových intervaloch smejú. A hoci to celé nezainteresovanému počúvajúcemu pripadá malicherné a zbytočné, tvária sa, akoby si hovorili najväčšie tajomstvo života.
Rozmýšľam nad tým často. Nie nad čarovnou vstupnou formulkou ku každej vete, ale nad tým, prečo sa v neskoršom veku záujem o obsah prehovoru rozprávajúceho stráca, prečo nedokážeme s takým zápalom dychtiť po nových informáciách, prečo nevieme zdieľať tak dôverne a úprimne pocity, ktoré nám onými zrýchlenými vetami niekto hovorí.
Myslím, že existuje v živote človeka niekoľko etáp, ktorými prechádza:
1. Puberta – do 17 rokov: A on, že… a ja, že – obdobie nadšeného zdieľania cudzieho prežívania, radosti z toho, že sa tým, čo počúvame, stávame súčasťou toho, čo nám druhý hovorí.
2. 18 – 24 rokov: Kto sa má horšie/lepšie? – obdobie preháňania, v ktorom máme náhlu potrebu rozprávať, koľko prednášok, seminárov a skúšok máme, koľkokrát sa popri tom všetkom stíhame opiť, kde všade sme boli, kde sme sa zamestnali, s kým sme sa stretli… Úprimnosť klesá, zážitky pribúdajú.
3. 25 – 30 rokov: Prídeš na kolaudáciu? – čas hypoték a bývania, zapíjania kuchynskej linky… čas, keď prestávame mať úprimný záujem o život druhého a začíname mať úprimný záujem prekonať ho, byť lepší, mať väčší/honosnejší/luxusnejší byť, dom, auto…
4. 31 rokov – polstoročie nášho života: My sme boli v… – teoreticky nejde o špeciálnu etapu. Ide vlastne len o obohatenú nadstavbu predchádzajúceho obdobia, kedy beháme za tým, aby sme rafinovane predbehli tých ostatných. Všetky katastrofy, ktoré nám iní hovoria, počúvame zrazu opäť so zanietením, len dôvod, ktorý nás k tomu vedie, je o čosi prozaickejší – každý neúspech iného z nás robí väčšieho kráľa… Každý rozvod vrhá na náš vzťah lepšie svetlo… Každá päťka cudzieho dieťaťa robí z toho nášho syna Einsteina…
5. Nad 50 rokov – toto obdobie nemám preskúmané, ale naivne sa domnievam, že je o čosi lepšie ako tie roky predchádzajúce, že človek zmúdrie, načas zastaví a svojím pohľadom na svet dokáže čosi vlastné a preborné dať iným.
Týmto členením nechcem nikoho uraziť. Všetka česť tým, ktorí sa v ňom nenašli. Ja osobne verím na svetlé výnimky a pokiaľ ste nimi práve vy, som tomu len rada. Ibaže vo všeobecnosti, po nejakom čase môjho skúmania a pozorovania, som k takémuto smutnému záveru prišla. Nemôžem si pomôcť.
Nechcem vracať čas. Nechcem sa tváriť ako pištiaca štrnástka na autobusovej zastávke, nepotrebujem hovoriť rýchlo a už to ani s dychom nezvládam ako za mlada, ale predsa len mám pocit, že čosi z toho obdobia by sme si zobrať mali. Možno len na chvíľu zastaviť letiaci deň, nájsť si príjemné miesto a so skutočným záujmom si toho druhého vypočuť. Možno stačí len na okamih sa vžiť do jeho kože, precítiť jeho problém, vidieť ho svojimi očami, a keď aj nevieme poradiť, aspoň úprimne počúvať. A potom, dokázať si vypočuť nielen problémy, ale aj príjemné veci. Napríklad, ako vám hovorí kolegyňa pri obede o šéfovi:
„A on, že mi zvýši plat. A ja, že super. A on, že však ste najlepšia v našej firme. A ja, že to ma skutočne potešilo…“
Nezávidieť. Nechcieť prekonať. Iba počúvať a druhému priať. Alebo toto je práve tá vlastnosť, ktorú automaticky strácame s ranou mladosťou?
(Och, Salinger, možno si svojím názorom na dospelých mal pravdu!)