Ako dieťa som kreslila. Kreslila som postavičky. Vymýšľala som im oblečenie. Snažila som sa ich zachytiť v rôznych podobách. Nikto si moje výtvarné ambície príliš nevšímal, a tak som s tým prestala. Ak teda nepočítam mimovoľné náčrty na okraji zošita v škole, neskôr na školeniach a poradách. Robila som aj množstvo iných vecí, ktoré ma v podstate bavili, ale ktoré zjavne – podľa slov môjho okolia – neviedli nikam. A tak som sa im prestala úplne venovať a zamierila som svoju pozornosť tam, kde – podľa slov môjho okolia – to kamsi viedlo. O krátky čas na to som prepadla depresii, pocitu, že ma nič nebaví a nič nemá význam.
Áno, to, čo chcem napísať, sa podobá príbehu pilota a Malého princa. Dospelí mi zobrali chuť žiť, pretože ma v dobrej nádeji byť ako oni zatlačili kamsi, kde som vôbec byť nechcela. Až zhodou náhod (menej dramatických, akými sa pilot stretol s Malým princom), som dostala príležitosť uvažovať, kde sa stala chyba.
Čo je vlastne to, čo považujú dospelí za dôležité, a čo je to, čím vraj tí ostatní strácajú čas?
Všetko, čomu som sa kedy chcela venovať, bolo odsúdené na zánik, pretože to neprinášalo peniaze. Nenapísané scenáre v mojej hlave, nevydané, rukopisné časopisy vyrobené polepením fotografií a vlastnými „článkami“, pokusy o fotografiu, kreslenie postavičiek s oblečením, vymýšľanie vlastných receptov na špeciálne delikatesy, amatérska psychológia založená na veľkom množstve prečítaných odpovedí v poradniach a na sledovaní svojho okolia atď. Nič z toho nebolo dostatočne prestížne, vycibrené a luxusné, aby mi to zvýšilo obrat v mojej peňaženke. A tak nič z toho nebolo – podľa slov môjho okolia – dosť dobré. Takmer som tomu uverila. Takmer som sa nechala zlanáriť na finančné poradenstvo, ktoré sa mi protivilo od srsti, takmer som vsugerovala sama sebe, že písať môžem iba v prípade, ak za to dostanem zaplatené, takmer som zabudla na pestrofarebnosť svojich záujmov… nebyť onej zhody náhod.
A vďaka nej som sa nedávno prichytila pri tom, ako stojím pred kamarátkou, hovorím jej, čím ju nalíčim, čo jej oblečiem a v akom prostredí ju odfotím. Rozmýšľala som, v hlave vypratávala vlastnú skriňu, kombinovala farby a tešila sa z toho, že ona sa teší, že možno bude vyzerať na tých fotkách úplne inak. Toľko som pátrala po novom pocite v mojej duši, až som sa vrátila do detských čias k svojmu zošitu s náčrtmi a pochopila som, že roky rokúce som ho obchádzala pre nezmyselné námietky okolia. Nový pocit slobody a šťastia ma zastihol natoľko nečakane, až som si ho zrazu nikam nevedela zaradiť. V depresívnej mysli človeka, ktorý je presvedčený, že svet dospelých už pre neho nemá nijaké príjemné prekvapenia, sa zrazu objavila celá paleta farieb činností, ktoré by som mohla robiť. Samozrejme, bez akejkoľvek finančnej podpory, bez akéhokoľvek ohodnotenia, len tak, pre dobrý pocit. Viem, že som k žiadnemu objavu týmto nedospela, viem, že o podobných každodennostiach hovoril už Exupéry ústami Malého princa, viem, že som mala milión príležitostí pochopiť takúto jednoduchú pravdu života už skôr, ale predsa len – lepšie neskoro ako nikdy. A koľkí k onej pravde nikdy naozaj nedospejú…
O svojej novej vášni (ktorá možno bude trvať ešte týždeň a možno dlho, dlho, ktovie) som povedala jednej známej. A vtedy ma znovu zakvačil ten známy pocit neistoty z vlastného rozhodnutia. Jej reakcia bola predvídateľná: „Och, a to načo? Len ti to zaberie čas…“ Chvíľu som zbytočne protestovala. Bez výsledku. K svojmu tvrdeniu pridala: „Nechceš si nájsť radšej nejakú prácu popri zamestnaní?“ No ja som konečne sebavedome a jednoznačne, bez akéhokoľvek zaváhania povedala: „Nie, nechcem.“ A pri tomto tvrdení mi bolo príjemne. Chcem robiť to, čo ma baví a čo možno poteší aj iných.
Presne tak, ako povedal Malý princ pilotovi v jednom zo svojich príbehov (uvádzam ho v češtine, pretože knihu nemám momentálne po ruke a na internete som ho v kompletnej podobe v slovenčine takto narýchlo nenašla):
Byl to obchodník s patentními pilulkami utišujícími žízeň. Když člověk jednu polkne nemusí týden pít.
„Proč to prodáváš?“ zeptal se malý princ.
„Je to velká úspora času,“ odpověděl obchodník. „Znalci to vypočítali. Ušetří se padesát tři minuty za týden.“
„A co udělá s těmito padesáti třemi minutami?“
„Co kdo chce…“
Kdybych já měl padesát tři minuty nazbyt, řekl malý princ, šel bych docela pomaloučku ke studánce…
Koľkí z nás sa už onými tabletkami predávkovali a pri tom zomierajú smädom po živote, hoci je studnička od nich vzdialená skutočne len nadosah…?