Sedávali sme s rodičmi u našich známych. Rodičia boli vtedy vitálni, plní energie, ich kamaráti takisto. Kde-tu, v rámci zábavy, začali spomínať roky, ktoré im zostávajú do dôchodku. Boli to pekne vysoké čísla, smiali sa na nich a vravievali si, že je to tak ďaleko, lepšie na to nemyslieť. Považovala som to za hlúpe žarty, tieto reči som neznášala. Do dôchodku predsa patrili dedkovia a babky, ľudia, ktorí v mojom okolí spomínali iba cintoríny a počet známych, čo tento rok na ňom skončili. Večne sedeli u lekára a ak u neho neboli, vedeli minimálne o troch vážnych diagnózach, ktoré im ten „papľuh medicínsky“ odmietol určiť. Letela cukrovka, dna a prirodzene, rakovina.
Potom som sa dostala na dovolenku do Chorvátska. V období mimo hlavnej sezóny. Videla som babky a dedkov inej národnosti, pružne a veselo pobehovali okolo mora. Videla som staršie páry, ktoré si pri západe slnka dávali na terase pod palmami večeru s pohárom kvalitného vína. „To sú dôchodcovia,“ bolo mi povedané. A čosi mi tam prestalo sedieť. Moje pôvodné rezervované stanovisko k dôchodkovému veku, resp. môj strach z neho sa začali rozplývať. Uvedomila som si, že ak má človek šťastie a v tomto veku má dosť síl plniť si svoje sny, môže to ešte parádne roztočiť.
Lenže, chyba lávky! Nastúpila som do svojho prvého, potom i druhého zamestnania a pochopila, čo je to v piatok večer padať na nos. Ledva som prepletala nohami a jediné, čo som pred sebou videla, bola posteľ. Žiadne príjemné večery, žiadne žúrky, žiadne divoké stanovačky, nič, na čo som bola trochu zvyknutá z vysokoškolských čias. „Ok, dobre teda, zarobím si a užijem si aspoň to leto, vyrazíme niekam a tam si to vynahradím,“ hovorila som si v duchu zakaždým, keď mi 5:20 zvonil budík a bolo treba vstávať. Ibaže nasledovala ďalšia rana cez nos. Pracovať som pracovala, ani na pn-ky som nechodila, ani dovolenku si počas roka nevyberala, aj som šetrila, no zbytočne, na dovolenku pri mori nezostalo. A keď som prešla ponuku na Slovensku, tak ani na tú. Po vyčerpávajúcom roku sa mi teda nechcelo zobrať stan a kempovať kdesi v kliešťami osídlenom lese. Zostala som doma. A podľa vzoru mojich predchádzajúcich generácií obehala som aspoň lekárov, na ktorých počas aktívneho zápalu v práci nezostal pred tým čas.
Takto to ide už roky, roky rokúce. Uvedomujem si, že aj niekde vo mne je asi chyba, lebo nie je možné, aby som skončila leto čo leto, zimu čo zimu rovnako. Bojím sa však, že svoj podiel má na mojom stave (a keď sa tak pozriem vôkol seba, aj na stave niektorých iných ľudí) aj spolok hláv zvolených, ktorí o našom „blahu“ rozhodujú. Akoby sa plným právom a na sto percent spoliehali na našu dobrosrdečnosť kríženú s únavou, a tak si robia pri svojom rozhodovaní o nás, čo chcú. Zvyšujú, zvyšujú, zvyšujú, rastie všetko, okrem platov, prirodzene (ale to je už otrepaná pesnička – hoci, po tých rokoch uťahovania opaskov, snáď aj evergreen!).
Nie, nepočítam roky do dôchodku. Je mi to jedno. Viem, že sa ho pravdepodobne nedožijem, lebo ak to pôjde takto ďalej, mala by som sa tam vybrať niekedy tesne po sedemdesiatke, a to už budem v danom čase pekne krásne zakopaná kdesi v zemi. Ak by sa však len predsa niekde stala chyba a ja sa dožijem, pri výške môjho dôchodku si môžem akurát tak skúšať plačlivé árie. A potom zbehnúť do hypermaketu a rýchlo nakúpiť nejaké to kilo mäska, nech mám na celý mesiac i čosi dobré pod zub (obrazne povedané – zub – lebo na nový umelý chrup nebudem mať peniažky, čiže inými slovami: čosi dobré pod ďasno).
Ešte je tu jedna, posledná šanca: celý život si odkladať na dôchodkové sporenie, za rok nejakú „veselú“ sumu, len 400 eur, ktoré sa mi krásne nazbierajú, a ja si (pri tých rastúcich cenách) budem vo svojej sedemdesiatke môcť dovoliť týždeň v Rajeckých Tepliciach all inclusive a možno i nejakú peknú sadu víkendových šiat na kúpeľnú promenádu (alebo teda, tie zuby). Celý život však budem žiť ešte v mizivejšej mizine ako doteraz…
Chcelo by to zmeniť prácu? Asi áno, ale čo so mnou, keď som celý život chcela robiť to, čo robím, a moja práca ma baví… a hoci nechcem svoju prácu takto verejne špecifikovať, verte, že patrí k jednej z tých oblastí, ktoré si nádejní poslanci pred voľbami s obľubou berú do úst a horlivo kričia, že …………. a ………….. si musíme vážiť a patrične oceniť. Potom nastanú voľby = vymazanie ich predvolebnej pamäte, a tradične, ďalšie prudké zvýšenie cien… A tak stále dookola, dokola…