Nedávno nám padol signál, a tak sme zostali odpojení od sveta, bez internetu a televízie. Sedeli sme na posteli len tak unudene s pikaom v ruke. Áno, s tým ochuteným čokoládovým mliekom, ktoré sme za socializmu museli v obchode hľadať a aj to len v pondelok, pričom si pamätám, že v tých časoch bolo v minimálne o polovicu väčšom balení.
Keďže zrazu nebolo čo robiť, začali sme spomínať. Nielen na potraviny, ktoré mali svojho času iné čaro (už len tým, že zvyčajne neboli, boli pre nás exkluzívne, napr. mrazená jahodová dreň či čokoládové piešťanské kolieska), ale aj na to, čo napĺňalo náš život a život našich rodičov. Rozmýšľali sme, kedy nám prvýkrát namontovali telefón, pevnú linku, a čo to pre nás vtedy znamenalo. Veľa-preveľa. Odvtedy už nebolo nutné chodievať na poštu, nechávať si vytočiť požadované číslo vo vopred presne stanovenom čase a potom sa presunúť do kabínky, z ktorej sme mohli volať. Málokto si vie predstaviť i to, ako komplikovane sme horko-ťažko volávali do vzdialenej dediny na východnom Slovensku, kde mala telefón iba jedna rodina (aj to len preto, že členom rodiny bola tzv. starostka), a tak po prvom zavolaní, aby po nich osobne prišli, sme volávali druhýkrát tak o polhodiny. Spomínali sme aj na listy, čo nám chodievali, a keďže neexistovali smajlíky, to, ako nás dotyčná osoba má rada, sme museli vydedukovať z typu papiera, ktorý použila, z jeho vône, ba dokonca z toho, čo k listu pribalila – žuvačku, fotku, nálepku, obrázok.
Pamätám si aj na časy, keď sme nič aktuálne nevedeli, aspoň teda nie to aktuálne, čo za aktuálne považujeme dnes. Vydanie novej platne Petra Nagya nám pár týždňov po jej prvom predaji v obchodoch oznámil Svet socializmu, časopis, z ktorého občasné plagáty viseli na všetkých skrinkách v závodoch. Milovali sme vtipy a hlavolamy na predposlednej strane, pretože boli vrcholom našej zábavy, rovnako ako piatkoví Bakalári na prvom programe, pretože iný program ako prvý sme i tak nemali. Fascinovali ma príbehy vtedajšieho najkomiksu Kamka a Kamky, ktoré som pre svoj malý vek nezastihla v pôvodnom vydaní Kamaráta, ale zato som si ich spätne niekoľko rokov po tom prečítala na stenách „kadibudky“ u mojej babky na záhrade, kam ich akčne vylepili moje sesternice. Vďaka nim som bola vlastne aj informovaná o nových trendoch v hudbe a v oblečení, a tak mi bolo jasné, že na svadbu si treba dať lesklé šaty a všade tvrdiť, že už aj ja mám doma magnetofón. O originálnych kazetách som však len snívala, a preto som s hrdosťou nahrávala každé ráno pesničky z Dobrého rána Slovenského rozhlasu, občas aj s oznámením presného času či inej informácie, ktorá ma spätne zakaždým hnevala.
Keď som manželovi povedala, že sme s otcom museli chodievať do Piešťan objednať miestenku na Tatran, aby sme jediným, vtedy novým povinne miestenkovým rýchlikom mohli ísť k rodine na východ, neveril mi. No skutočne sa nedalo kúpiť si lístok všade. Jednoducho, ak ste chceli cestovať týmto spojom zo Žiliny, tak ste sa do tej Žiliny museli tri týždne pred vašou cestou dostať a lístok si kúpiť tam.
Ach, ach, boli to zaujímavé časy. Už len z toho spomínania a povaľovania sa na posteli s pikaom v ruke vo mne narástla pohoda. Presne tá pohoda, ktorú si pamätám z tých čias. Boli sme oddelení od aktualít, boli sme neinformovaní, boli sme dokonca dezinformovaní, ale svojím spôsobom sme boli šťastní, resp. aspoň vo väčšej pohode. Dnes sa dozvedáme kadečo, zapíname televíziu, čítame noviny, pripájame sa na internet, snoríme, pátrame, počúvame, kontaktujeme sa navzájom. Sme v neustálom spojení so sebou i s celým svetom. Nemáme kam uniknúť, v podstate sa ani nemáme na čo vyhovoriť. Existujú telefóny, existuje množstvo spôsobov, ako sa s kýmkoľvek spojiť. Nie je cesty úniku, niet intimity. Dopadajú na našu psychiku všetky výdobytky, ktoré oslavujeme, nahlodávajú naše súkromie, vkrádajú sa do domácností, berú nám čas, vykrádajú nám náš pokoj. Sme unavení zo všetkého vôkol nás, no sme informovaní, plní zábavy a dobrodružstva a žijeme v „obraze“.
PS: Lenže, sme naozaj v obraze? Nie je to, čo sa nám servíruje, iba to, čo sa nám servírovať môže/má? Nie sú všetky tie spravodajské relácie, články v novinách, časopisoch a na internete iba súčasným Svetom socializmu, ktorý je rovnako, ako bol ten kedysi, orezaný a scenzurovaný? Neplatíme privysokú daň za to, čo vôbec nepotrebujeme? Neviem, ale za úvahu to stojí. A možno aj za skutočnú dovolenku mimo civilizácie, mimo signálu, mimo novinových stánkov, s pokojom a so šancou konečne sa v tichosti dozvedieť čosi aj o samom sebe.