Televízia Markíza plánuje natáčanie prvej vlastnej telenovely. Teda, konečne, po mnohých, mnohých rokoch relatívneho úspechu tohto žánru na televíznej obrazovke! (Prosím, nebúrte sa, že ju nepozeráte! Viem, že vy možno nie, ale stále je dosť nezamestnaných občanov našej republiky, dosť pn-károv a dosť dôchodcov, ktorí by bez nej nedokázali žiť.)
Čiže ma táto správa celkom potešila. Síce je stará skoro mesiac, ale predsa len, skôr som sa k nej nedostala. Aké však bolo moje sklamanie, keď som zistila, že „prvá vlastná“ telenovela je zase iba odkúpená od rumunskej spoločnosti, teda vlastná vôbec nie je. Netuším, ako sa tvorcovia k celej veci postavia a či ponechajú aj pôvodné mená (podľa prečítanej správy pravdepodobne áno), či budú aranžovať podobné prostredie a pokúsia sa o vytvorenie rumunskej atmosféry (podľa prečítanej správy by to mala byť exkluzívna vila), alebo to celé nastavia na slovenskú realitu, ale viem, že TV Markíza utrácala za nákup zbytočne.
Podľa môjho názoru existuje na Slovensku mnoho talentovaných tvorcov, resp. aspoň tvorcov, ktorí by dokázali akýkoľvek príbeh večnej lásky s prekážkami natočiť. Z dôvodu prezentácie Slovenska a podpory mimobratislavských regiónov by dej umiestnili kamsi pod najznámejšie vrchy, niekam do častí, kde – čo sa iba zdá – to nežije. Anička by vyrastala v čistej, prenádhernej slovenskej prírode neďaleko vodopádu a Miško, švárny slovenský junák, by sa za záhadných okolností ocitol v meste. Anička by Miška, samozrejme, nechcela, pretože by ho roky mala denne na očiach, ale v momente, keď sa z jej dohľadu stratí, zahorela by láskou k nemu. A tak by ho tá jednoduchá dievčinka, prirodzene pekná, šikovná a múdra, šla do mesta hľadať. Skôr ako Miška by ale stretla šarmantného inžiniera Podskalského, bohatého a nepríjemne obľúbeného muža, v ktorom by už pri prvom očnom kontakte s Aničkou zahorela iskra lásky. A čo čert nechcel, v meste by býval aj Aničkin skutočný otec, kedysi pastier dobytka, dnes Podskalského kolega, spolumajiteľ firmy. Nebudem ďalej pokračovať… je vám, dúfam, jasné, že toto som vymýšľala za pochodu, počas písania. Napadlo mi toho ešte oveľa viac, ale keďže Slováci odkupujú rumunské telenovely a investujú do tzv. osvedčených projektov, môžem si svoje predstavy hodiť akurát tak do koša.
Sme malá krajina. Nie sme predátorom v ničom, hoci svojho času nám istý premiér hovoril, že sme tigrom. Je mi jasné, že ani v natáčaní telenoviel by sme sa nestali najproducentom, ale aspoň by sme mohli mať niečo vlastné. Hold smola, neveríme si. Lepšie nemecké maslo, rakúska čokoláda, zahraničné ovocie ako čokoľvek slovenské… hm. Len nechápem, prečo sa stále ešte oháňame frázami, že chceme predovšetkým podporovať sami seba.
Alebo to bude tou našou strnulosťou a netvorivosťou, strachom i nechuťou? Ktovie. Ale ak predsa len niekto z čítajúcich nadobudne pociť, že chce originálny námet, odkaz na mojom blogu je vám k dispozícii. 🙂