Teda, niekedy tej cirkvi naozaj nerozumiem. Prišla za mnou moja neter so správou, že mali v škole prednášku (hoci z môjho pohľadu skôr inzerát) o letnom cirkevnom tábore, na ktorom by sa mali zúčastniť, pretože tam bude s nimi aj Ježiš. Všetko by bolo v poriadku a vôbec nič by som proti tomu nemala, keby mi nepovedala, že účasť Ježiša bude – podľa toho, čo pochopila – možná iba tam. Čiže žiadne prázdniny u babky alebo žiadna dovolenka v zahraničí alebo žiaden iný tábor tento rok On nenavštívi, lebo turnusy daného tábora sú rozdelené do oboch mesiacov, takže to, hoci je všemocný, akosi nestihne. Či tam neter pôjde, alebo nie, je ešte v štádiu rozhodovania, no nedalo mi to a zisťovala som si o tomto tábore ešte o trochu viac.
V súčasnosti existuje istá skupina ľudí, ktorí veria – ako to povedať – excelentne. Zoskupujú sa v jednej slovenskej cirkvi, no ich konáre sa pomaly, ale isto rozvetvujú aj do ostatných spoločenstiev. Podstata všetkého nie je zlá, chcú byť šťastní s Bohom, čo je viac ako v poriadku, no privlastňujú si Ho, berú si Ho, robia si na Neho nárok natoľko, že občas má človek pocit, akoby nikde inde na svete ani neexistoval. A vlastne, oni to tomu človeku aj radi potvrdia:
„Stretol som Boha až vo svojich 18. rokoch, v spoločenstve, dovtedy som pil, fajčil a fetoval. Žil som nemorálne a strašne. Príď k nám, ak aj ty chceš opustiť svoj doterajší život. Ježiša nájdeš u nás.“
Ja žijem s Bohom už od narodenia. Ježiša spájam s Bohom, pretože, podľa mňa, k sebe patria. A podľa mňa je Boh všade, úplne všade, i tu, kde toto píšem, i tam, kam sa nikdy nedostanem. Je so mnou každý deň, stále. Bol so mnou, je i bude. Myslím, že nemusím chodiť do žiadnych spoločenstiev, zlučovať sa s ľuďmi, deliť sa o svoje zážitky precitnutia, spievať a verejne oslavovať iba preto, aby On o tom vedel. A aby o tom vedeli všetci naokolo. Nemusím sa zúčastňovať ani žiadnych táborov (robených na prvý pohľad pod Jeho záštitou), ale pokojne môžem ísť kamkoľvek, lebo s úplnou istotou bude aj tam.
Členovia tejto cirkvi však majú na celú vec iný názor. Kto k nim nepatrí, kto sa verejne a skupinovo nemodlí, kto nevie povedať modlitbu nahlas z vlastnej hlavy, kto nečíta Bibliu v meste na lavičke, v mhd, každý deň doma, kto nechce hovoriť o svojom spojení s Ježišom, kto pozerá akčné a iné „nevhodné“ filmy, kto namiesto návštevy „stretka“ uprednostní stretnutie s kamarátmi v krčme, v parku alebo v telocvični, na kom TO, že je s Ježišom, nevidno, je na šikmej ploche a treba ho „vrátiť späť“.
Cirkev si týmto postojom škodí sama sebe. Je množstvo iných ľudí, ktorí radšej tvrdia, že sú ateisti, len aby nemuseli podstupovať túto tzv. nápravu. Neuvedomujú si, že nemusia, a nikto z tých excelentne veriacich dobrákov im to ani nepovie. Mnohí „ateisti“ sa v problematike viery už ani nechcú vŕtať, a tak namiesto slova viera hovoria o slove cirkev a v pomýlenom názore, že je to jedno a to isté, jednohlasne tvrdia, že k veriacim jednoducho nepatria. To ma mrzí. Väčšinou sú to totiž dobrí ľudia, rozhľadení, inteligentní a priateľskí, dokonca by som povedala, že aj veriaci, len skrátka nechcú patriť tam (k cirkvi). A keďže je im vštepované, že len na mieste, „kde sa dvaja či traja stretnú v Jeho mene, je On s nimi“, radšej ho už ani v samote nehľadajú. A pritom sa tak strašne mýlia…
Ach, keby tak cirkev prestala myslieť na potrebu mať plné kostoly a radšej naozaj pomáhala ľuďom, koľko zázrakov by sa začalo diať…
Nechcem mať z netere fanatického cirkevníka, nechcem, aby bola závislá od čítania a počúvania, chcem, aby slobodne rozmýšľala. Bolo by pekné, ak by vedela povedať vlastnú múdru vetu namiesto 15 odcitovaných veršov z Biblie aj s presným miestom, kde citát našla. Bolo by pekné, ak by ľuďom pomáhala, pretože chce, ak by niekoho presvedčila, že viera a normálny život (ten naozaj normálny, ktorý žije väčšina) sa spojiť dajú a že to vôbec nie je o obmedzeniach, ale o radosti. Preto neviem, či vyjadriť súhlasné slovo s oným táborom…
Nedávno mi kamarát povedal, že Boha uvidel aj vo svojom novom fotoaparáte, že Ho vidí vo svojich fotkách. Nie, nie je materialista, on to myslel tak, že keď si svoj fotoaparát kúpil, prvé, čo zazrel, bola dvojitá dúha nad domom, krásne znamenie, že mu ten Niekto hore fotoaparát želá a že je s ním. Povedal mi to medzi regálmi s minerálkou, len tak. Je to človek, na ktorom TO na prvý pohľad nie je vidno, nie je to vidno ani na jeho chodení do kostola, lebo tam chodí len zriedkavo, ale je to vidno v jeho činoch a v správaní sa k ľuďom. A tak nejako by to, podľa mňa, malo byť.