O sociálnych sieťach bolo toho napísaného už veľa. Vznikli dokonca krátke filmy, ktoré poukazovali na nereálnosť vzťahov, reakcií a póz, do ktorých sa ľudia na internete štylizujú.
Sama však facebook zastávam. Nie preto, že by som potrebovala denno-denne oznamovať svetu, kde som bola a kam sa chystám, nie preto, že by som z každej akcie uverejňovala 50 fotiek alebo sa vŕtala vo fotkách svojich „frendov“ v dobrej nádeji objaviť čosi zaujímavé až bulvárne, nie preto, že neviem čo s voľným časom, a tak pestujem záhony ovocia vo farmville… Nie, jednoducho si myslím, že ak má človek rozum a vie, prečo sa na danú sieť prihlásil, môže to byť pre neho veľmi užitočné.
Na facebooku sa kontaktujem s ľuďmi, s ktorými by som sa rozprávala beztak, iba by som za iných okolností minula neuveriteľné množstvo peňazí za sms či telefonáty. Môžem tu vidieť umeleckú tvorbu priateľov, o ktorých prácu sa zaujímam. Nemusím strácať čas prezeraním ich niekoľkých blogov, flogov a iných stránok, ale všetko sa mi to tam naservíruje priamo na ploche. A koniec-koncov, ak potrebujem dať vedieť nejakú informáciu (súvisiacu s prácou) do pozornosti kolegom, spravím tak bez toho, aby som opäť strácala čas (a peniaze) písaním správ cez telefón. Facebook mi zjednodušuje život a hoci som sa viackrát pohrávala s myšlienkou, podobne ako niektorí moji známi, že sa tam jednoducho už neprihlásim, prišlo mi to sebecké voči ľuďom, na ktorých mi záleží.
Áno, môže sa zdať, že strácam reálny kontakt s priateľmi, že si jednoducho nesadneme na kávu a nepokecáme, že nevyjdeme spolu do prírody, že nerobíme kopu vecí, a len čumíme bezducho do obrazovky, ale – po pravde – práve vďaka facebooku sa s mnohými predsa len stretnem a ak nie, aspoň prehodíme aké-také slovo cez onen spomínaný monitor. Problém je v tom, že ja nie som veľmi spoločenský typ, a tak, ak by tejto sociálnej siete nebolo, rovnako tak (ne)sedím na káve, na pive, v kine a kdekoľvek inde ako doteraz. Len by som možno nevedela o mnohých dobrých knihách, filmoch, pesničkách, výstavách a pod.
Jedinú vec, ktorú facebooku môžem vytknúť, je to, že viaceré mladé „babenky“ v skutku riešia naozaj skoro celý svoj intímny život práve tu. Verejne sa vyspovedajú, vyplačú, vynadávajú, hodia na nástenku fotky vo všetkých svojich pózach, zahalené i odhalené, každý týždeň s iným priateľom. Volám to duševný exhibicionizmus alebo promiskuita (podľa toho, k čomu majú bližšie). Lenže v tomto prípade nie je problémom samotná sociálna sieť, ale skôr duševný stav daného pubertálneho či adolescentného jedinca. Za tým by som však hľadala hlavne rodinu. Tá tvorí alfu i omegu toho, kam dieťa v živote vyštartuje a kam sa i dostane. A pokiaľ v niektorej fáze tohto letu zablúdi, rodič by mal aspoň tušiť, že niečo nie je v poriadku… Lenže to je už na iný článok. Snáď nabudúce :).