Ľudské srdce je vraj nevypočítateľné a dokáže sa bláznivo zaľúbiť v akomkoľvek veku a v akejkoľvek situácii. Mnohí týmito slovami aspoň odôvodňujú svoje poklesky a prehrešky, noci strávené mimo domova s rodinou, chúlostivé situácie s človekom, ktorý je pre nich tabu, či množstvo iných vecí, ktoré spadajú do kategórie nevera.
Z času na čas mám však pocit, že to nie ľudské srdce, ale ľudská potreba dokazovať si, že som stále atraktívny (atraktívna), vedie oných, na oko srdcom zmietaných jedincov k zakázanej láske. Možno na to majú skutočne dôvody, ktoré by presvedčili aj sudcov na rozvodovom súde, možno rozhádzané myšlienky a nutkavý pocit skúšať vzťahy stále odznova, možno množstvo iných vecí, s ktorými som sa našťastie zatiaľ nestretla.
Stretla som sa však s knihou vynikajúceho znalca ľudskej duše, konkrétne duše ženy – G. Flauberta, ktorý napísal mimo iného i román Pani Bovaryová. Od prvej zmienky o danej knihe som mala pocit, že to bude parádne sústo aj pre mňa. Akosi som sa k nej však dostala iba nedávno, a to ešte aj úplnou náhodou. Flaubert predstavil zmýšľanie i vnútorné prežívanie hlavnej hrdinky tak presvedčivo, až mi z toho naskakovali zimomriavky. Verím, že po svete nechodí až tak veľa mužov, poznajúcich pocity žien v tej miere ako on. Inak by sme mali po chlebe a mali by nás prečítané už pri oslovení a následnej prvej vete. Pani Bovaryovú pochopíte, budete rozumieť dôvodom jej konania, aj keď ju za jej správanie budete nenávidieť. Vrhla sa s plným oduševnením do mimomanželského vzťahu len preto, že mala pocit straty krásnych chvíľ v mladosti. Kradla si okamihy pre seba, pre svoju túžbu po romantike. Chcela byť obdivovaná, obľúbená, chcela, aby jej život dal čo najviac. (Tento jav sa v realite objavuje tak často, až by som ho laicky nazvala syndrómom pani Bovaryovej). Namiesto toho prišla o všetko. Zistila, že akýkoľvek milenec (mala ich dvoch) nedokáže naplniť jej potrebu lásky, jej prahnutie po cite, jej sny. Na chvíľu áno, na niekoľko okamihov, možno aj na zopár mesiacov, ale potom zakaždým príde vytriezvenie a bolestivý pád.
Je to kniha a mnohí neverníci môžu argumentovať, že sa toho popísalo už veľa, prečo by práve Flaubert mal mať vo svojom románe pravdu. Lenže on ju má. Nepoznám príliš veľa ľudí, čo udržiavali alebo udržiavajú mimomanželský vzťah, ale viem z ich skúseností, že to celoživotným naplnením duše nikdy neskončilo. Každý muž, milé ženy, je len človek a v konečnom dôsledku rovnako nedokonalý, ako ten, ktorého máte doma. Môže vás pozývať na bohaté večere do snobských reštaurácií, môže vám vyznávať lásku pri západe slnka… i tak raz bude v špinavých ponožkách sedieť pred televízorom a jesť olomoucké syrečky s nakladaným cesnakom. Predstavte si ho v tejto pozícii a odpovedajte si pravdivo: budete ho chcieť aj potom? Počúvajte svoj vnútorný hlas. Nehovorí vám náhodou, že to isté máte predsa doma a nepridáva k tomu, že ten, ktorého máte doma, je ešte o čosi lepší? Ak nie, skočte si do knižnice po Pani Bovaryovú!
A milí páni, ak to prišlo na vás, prečítajte si Americkú tragédiu od T. Dreisera. Okrem toho, že pochopíte dušu vraha, aj z toho poznania rýchlo vytriezviete. Zabijete dve muchy jednou ranou a ešte sa aj intelektuálne pobavíte.
Ak by vám tieto knihy predsa len nepomohli, aspoň vám na istý čas schladia hlavu. Totiž, nech to znie akokoľvek starosvetsky – nevera menej ubližuje tým, ktorých podvádzate, ako vám samým. Ale možno na to prídete, až keď bude veľmi neskoro. Chcete to riskovať?