Takmer som dočítala knihu Tajomstvo a takmer som jej obsahu po niekoľkých rozhovoroch s ľuďmi, ktorých fascinovala, aj uverila. Ibaže oni sami po čase prestali jej riadkom dôverovať a vyslovili sa v zmysle: „Tomu musí človek naplno veriť a ak neverí, čo neverí, je to v háji.“
Nuž je. Pretože veriť niečomu na 100% sa nedá vždy. Kde je však hranica, za ktorou už splneniu svojich snov naozaj neveríme? Čo ju určuje a prečo vôbec existuje? Možno sme si len vedomí vlastných (ne)schopností a možno sa iba bojíme, že ak niečomu budeme s istotou dôverovať, potom náš pád na ústa bude o to tvrdší. A bude bolieť.
Myslím však, že sa treba naozaj zbaviť pochybností. Vymazať ich, vygumovať, preskočiť. Ibaže ako?
Sú dni, keď upadám do snov. Žijem v nich, akoby to bola realita, akoby som si rozvíjala príbehy na pokračovanie. Sú to zvyčajne situácie, ktoré sa naozaj nemôžu nikdy stať, z rôznych dôvodov. A keďže sa tejto prapodivnej činnosti venujem už roky, mám s ňou aj isté skúsenosti. Pri tomto snívaní sa odbremením od otázky, stane sa to či nie, nezamýšľam sa nad ňou, netrápim sa ňou. Iba si tak rozvíjam fantázie, len sa tak túlam vo vymyslenom svete. Myslím, že tak robím hlavne preto, že je to jediná cesta, ako viem zaspať, ako viem relaxovať, ako sa viem odpútať od starostí. Snáď by mi to aj niektorí psychoterapeuti, keby o tom vedeli a keby som mala chuť sa s niektorým z nich rozprávať, zatrhli. Ale nemám chuť za nimi chodiť, nechce sa mi. Nechcem si svoje ilúzie nechať vziať.
O to viac ma prekvapuje, keď sa v skutočnom svete dostanem do situácie, ktorá tú moju vymyslenú hatlaninu pripomína. Niečo, čo bolo na míle vzdialené od skutočnosti. Keď stojím zoči-voči niečomu, o čom som si myslela, že je nereálne. Neviem, či kniha Tajomstvo siaha až sem, viem však, že ak prestane náš rozum spracúvať naše túžby, sny a predstavy, dostanú ony oveľa jasnejšiu zelenú, s akou by sme kedy pri rozumovej analýze mohli vôbec počítať. Kniha Tajomstvo odporúča naplneniu svojich želaní naplno veriť. Prestať hútať nad tým, ako sa to stane, len sa pripraviť na splnenie sna. Pre človeka v uponáhľanej dobe, je to takmer nezrealizovateľná predstava. Natoľko o všetkom rozmýšľa, že nechať niečo len tak napospas osudu mu príde choré. A ak nie, tak minimálne po minúte začne znovu pochybovať, zvažovať, na jednu stranu klásť dôvody za a na druhú proti. Začne sa zmietať v pochybnostiach a je, ako to tí, s ktorými som sa o tom rozprávala, povedali, v háji.
Neviem, ako ten stav plnej dôvery dosiahnuť, neviem to hlavne s cieľmi, na ktorých mi skutočne záleží. Viem však, že so snami, na ktoré sú mi viac-menej ukradnuté (a to hlavne preto, že ich splnenie na prvý pohľad takmer nemožné) a ktoré si snívam bez pochybností, to ide. Ony sa naozaj plnia. Neviem ako, neviem prečo, ale plnia. Niekedy mám pocit, že do písmena a do bodky. Uvedomujem si, že tam niekde – v tom bezmyšlienkovitom stave – je uväznená aj cesta k splneniu všetkých našich cieľov. Uvedomujem si, že… že si prosto treba prestať uvedomovať.
A len si, prosím, naozaj dajte pozor na to, čo si želáte, pretože – ako stará pravda hovorí – ono sa vám to skôr či neskôr s veľkou pravdepodobnosťou splní. Aby sme potom neboli prekvapení…